Hra vyslovuje autorovo poslanie vysvetliť problém hrdinstva, celonárodne a k celému národu. No treba si všimnúť, že postava Jánošíka sa zjavuje až v poslednej tretine, a že podtituly jasne signalizujú, že ide o problém hrdinstva všeobecnejšie. V tejto súvislosti nie je



(5)
zanedbateľné, že úvodnou scénou je Zrodenie legendy a záverečnou Koniec legendy. Odhaľujú sa „geologické“ skameneliny hrdinského jánošíkovského mýtu. Proti prejavom v básničkách a pesničkách Štepkov Jánošík sa opakovane vyslovuje za prostý prejav robotného človeka: „Ja
mám byť chlap, ja mám byť hrdina, ja mám byť vzor?! Vy sa
budete doma vyvaľovať v duchnách a ja prídem o obličky! Ja nechcem byť hrdina, ja chcem byť obyčajný normálny človek… Ja nechcem vojsť do čítaniek, chcem iba pekne prežiť svoj život… Mama, ale ty, preboha, máš načisto literárny pohľad… Tristo rokov bude zo mňa žiť táto literatúra, a ja ani tridsať… Nechcem vojsť do histórie s guľkou medzi lopatkami. Ja chcem byť pri svojej mame, alebo v robote s lopatou a vidlami vojsť do histórie“. To je tá šanca, ktorá má logiku obyčajných, všedných ľudí proti hre na hrdinov. Túžba po prostom ľudskom šťastí nie je v súčasnej slovenskej literatúre iba Štepkovým poslaním. Žáner Štepkovho Jááánošíííka je väčšmi v znamení textu k inscenácii (predovšetkým v osobitnom podaní Radošinského naivného divadla) ako v znamení noriem drámy. Ich uvoľnenie bolo však nielen oslobodením a využitím takých postupov, aké sa prinášali najprv v kabaretoch a potom v rozhlase, ale niekedy aj lákavým núdzovým východiskom. Súpis dravcov:

V tejto hre nejde len o dravce ako zvieratá, akoby si každý
z nadpisu myslel, ale aj o niečo iné. Je to predovšetkým o ľuďoch tu u nás, na Slovensku, o ich vzťahoch, zvyklostiach a problémoch. Súpis dravcov je taktiež charakterizovaný ako



(6)
„správa o krajine pod Tatrami“, pretože zachytáva tieto veci v rôznych krajoch a kútoch po celej krajine. Hra je až nadmieru súčasná, lebo dej sa odohráva na svadbe zbohatlíka, kare záletníka a na chate medzi pracovníkmi reklamnej agentúry. Sledujeme putovanie moderného Dona Quijota po Slovensku, ktorý má tentoraz podobu doktorky prírodných vied Anny a jej sprievodcu Reného, ktorí sa spoločne vydávajú spisovať dravce. Rovnako ako ich slávnejšie predobrazy zo svetovej literatúry, aj slovenskí „kichoti“ bojujú s nepriazňou, keď sa snažia ľuďom vštepovať ideály. Nakoniec však zistia, že skutočných dravcov je v horách pomenej a sú plaché, čo sa však o tých dvojnohých povedať nedá a rozdávajú krvavé škrabance na všetky strany.