Radošinské naivné divadlo (RND)

„Úvod:“

Diela Stanislava Štepku boli donedávna pre širokú verejnosť dosť neznáme. Bolo to aj tým, že Radošinské naivné divadlo ako také a aj tvorba Stana Štepku bola dovtedy na Slovensku niečo nové, ktorému ľudia najskôr veľkú pozornosť nevenovali. Ale aj tým, že v tom čase, keď on zakladal toto divadlo a začal písať prvé diela, bol na Slovensku totalitný režim vlády, ktorá považovala jeho tvorbu za dosť odvážnu. Niektoré jeho veci boli aj zakázané, aby nekazili morálku štátu, lebo v nich bolo častokrát vidieť posmech a kritiku vtedajšej doby. Vzhľadom na krátky časový úsek, v ktorom autor písal a aj píše, vyšlo pod jeho menom už zopár skvelých, poväčšinou humorných diel, ako napríklad: Tata, Včela v zime, Svadba, Človečina, Ako som vstúpil do seba a mnoho ďalších. Ja som si spomedzi nich vybral dve tiež dosť známe diela. Sú to Jááánošííík po tridsiatich rokoch – Správa o hrdinovi, alebo hra na hrdinu; Súpis dravcov – Správa o krajine pod Tatrami. Tieto hry sú rozličné ako postavami, tak scénami a dejom. Jedinú vlastnosť, ktorú majú tieto diela spoločnú, je humor, ktorý je pre Štepku typický. Každý človek má v sebe aspoň kúsok toho svojho zmyslu pre humor. Je to vidieť napríklad aj u takých humoristov, ako sú: Lasica, Satinský, Noga, Skrúcaný, či Milan Markovič. Títo humoristi tvoria kabaretný humor a politickú satiru, ktorá môže byť pre poslucháča dosť náročná. Štepka, vzhľadom na to, že sa narodil na dedine, konkrétne v Radošine, vie humor podať širokému okruhu poslucháčov od intelektuálov až po prostých občanov, ktorí sa chcú zabaviť na jednoduchosti a kráse. (1)
Mnohé jeho humorné situácie pochádzajú z detstva, zo života na dedine, ale aj z nevšedných udalostí, ktoré on citlivo vnímal a dramaticky stvárnil. Radošina a Radošinské naivné divadlo:

Stanislav Štepka sa narodil v dedine Radošina asi 13 km od Piešťan, kde aj vyrastal. Spolu s ním tam žila aj jeho dlhoročná kolegyňa Katarína Kolníková, ktorá bola istého času aj jeho učiteľkou. Je to obec, v ktorej sa nachádza plno pozoruhodných archeologických lokalít (Brody, Mračkovarské, Čertova pec) a kultúrnych pamiatok. Jedným, asi najväčším pútačom je dom, kde autor žil a pracoval a kde vznikla myšlienka na vznik RND. V súčasnosti má divadlo sídlo v Bratislave pri Istropolise. Radošinské naivné divadlo je ochotnícky divadelný súbor. Vznikol 25. decembra 1963 v Radošine (okr. Topoľčany) z iniciatívy Stanislava Štepku (pod vplyvom pražského divadla Semafor).

Radošinské naivné divadlo začalo písať svoju históriu premiérou hry Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z. V priebehu nasledujúcich rokov sa z amatérskeho súboru (Pitva, r. 1966; Z duba spadol, oddýchol si, r. 1968; Pŕŕŕ, r. 1969) stáva svojské, originálne divadlo nemajúce na Slovensku obdobu. Jeho ľudovosť, múdra naivita vlastná prostému človeku, humorný pohľad vzácny presným zachytením istého spoločenského javu či problému, kritika vzbudzujúca očistný
smiech triafaním do živého začína mať úspech. S hrami Jááánošííík (1970), Človečina (1971), Alžbeta Hrozná (krw
story) –r. 1975 sa divadlo preslávilo nielen na zájazdoch
po Slovensku, ale aj v celej vtedajšej Československej



(2)
republike a vydobylo si stálu scénu na poloprofesionálnej úrovni v Bratislave. Hra Človečina, ktorá tu bola spomenutá je tvrdou karikatúrou malomeštiackej rodiny a vypovedá o citovej ľahostajnosti predstaviteľa modernej konzumnej spoločnosti. V Alžbete Hroznej je stará legenda o krvavej grófke len podkladom pre satiru útočiacu na súčasné konvencie, deformácie, šarlatánstvo a zbyrokratizované myslenie. Radošinské naivné divadlo ako jediné na Slovensku hrá v dialekte (piešťanskom), čo podčiarkuje jeho ľudovosť, jeho záujem o obyčajného človeka ako hrdinu svojich hier, ale i diváka – adresáta vtipu, satiry, irónie, bystrej improvizácie, recesie, gagov, trpkej, odhaľujúcej pravdy i hlbokého optimizmu, s akým členovia súboru veria v nápravu javov, proti ktorým svojím umením bojujú, veria v návrat mravných kritérií tam, kde absentujú. Devízami Radošinského naivného divadla sú originalita, ľudovosť, humor a úderná aktuálnosť. Stanislav Štepka:

Umeleckým vedúcim, dramatikom, textárom piesní, hercom a väčšinou i režisérom Radošinského naivného divadla je Stanislav Štepka. Narodil sa 26. júla 1944 v Radošine, známej aj najsevernejším dobrým slovenský vínom. Všetky školy si odbavil v regióne. Do základnej školy chodil v rodisku, „esvésšku“ navštevoval v neďalekých, severnejších a západnejších Piešťanoch a v trochu ďalšej, južnejšej Nitre študoval na Pedagogickej fakulte slovenčinu
a dejepis. Je trochu špecialista na Slovensko, na jeho
minulosť a súčasnosť, reč a kultúru, literatúru, ktoré



(3)
úspešne využíva vo svojich inscenáciách. Prvým jeho pôsobiskom bola Bojná, neďaleko Radošiny. Za ten čas okrem Zvere.. napísal a v Radošinskom naivnom divadle aj „uviedol“ ďalšie celovečerné hry: Pitva, Z duba padol, oddýchol si, Pŕŕŕ. Z radošinského životného okruhu vykročil až v roku 1970, keď sa stal redaktorom Učiteľských novín.

Ale Radošinské naivné divadlo čoraz častejšie a najmä sústavnejšie hrávalo v Bratislave (aj inde), ktoré sa stalo súčasťou centra a začalo ovplyvňovať vývinovo progresívne jeho proces. V roku 1977 skončil na bratislavskej filozofickej fakulte postgraduálnej žurnalistiky. Bol aj redaktorom Československého rozhlasu od roku 1976. Štepka nepíše svoje hry len tak do luftu, teda pre hocikoho. Nepíše ich ani pre tzv. Príležitosť, honosnejšie nazývanú „spoločenská objednávka“ (výročie, módna téma, nedostatkový žáner). On píše svoje hry pre svoje divadlo a pre svoje obecenstvo. V dejinách divadla to nie je nijaká novinka. Písal tak Shakespeare, Moliére, Goldoni aj Voskovec s Werichom. Štepka je skutočne autorom svojho divadla a je celkom zbytočné skúmať, či je to píšuci herec, alebo hrajúci autor. Jeden básnik napísal: „Je jeden svet a predsa dva sú svety“. V jeho prípade platí, že svet herca a svet autora sú nedeliteľné, pretože len vtedy sa nemôžem vyhovárať, že to, čo hrám, niekto iný zle napísal a to, čo som napísal, niekto iný zle zahral. Keby sme chceli byť trochu ironický, povedali by sme, že je sám sebe katom. Pozoruhodné je na ňom aj to, že okrem mnohých iných, ktorí opúšťajú svoju parketu, akoby sa hanbili za to, čo im je vlastné, akoby to pre nich nebolo dosť dobré, má Štepka odvahu byť sám sebou a budovať svoju statočnú živnosť na



(4)
svojich ozajstných, preukázateľných schopnostiach. Netvári sa. Vyzerá taký, aký je. Chlapec z Radošiny, ktorý sa vlastným pričinením prepracoval až do hlavného mesta a dosiahol tam úspech. A nie preto, že by utajoval svoj radošinský pôvod, ale práve preto, že sa k nemu hlási. Drží sa svojej podstaty, neopúšťa ju, nehanbí sa za ňu a ona sa mu za to odmieňa plným priehrštím humoru a životnej múdrosti, čo vlastne vždy kráča jedno s druhým. A presne taký je Stanislav Štepka a jeho – dnes už tridsaťosemročné dieťa – Radošinské naivné divadlo.

Jááánošííík:

Hra Jááánošííík nastavuje zrkadlo falošnej snahe o ľudovosť. Povestný hrdina je tu len obyčajným smrteľníkom, ktorý chce iba čestne a statočne žiť aj napriek tým, ktorí chcú o ňom vyrábať legendy. Je tu taktiež zachytený obraz dediny, v ktorej vyrastal, každodenný život ľudí, ktorí sa tam nachádzajú a všedné i nevšedné situácie, spojené s nimi a hlavne s našim „hrdinom“. Príbeh je mierne vychýlený od skutočnosti, ale nie v celom slova zmysle. Je tu vyobrazeného mnoho satiry, výsmechu, ale predovšetkým, je celá hra braná ako komédia, a preto je aj tak podaná, a to len tak, ako to vie len Štepka. Ale prvoradým problémom, ktorým sa zaujíma, je hrdinstvo.

Hra vyslovuje autorovo poslanie vysvetliť problém hrdinstva, celonárodne a k celému národu. No treba si všimnúť, že postava Jánošíka sa zjavuje až v poslednej tretine, a že podtituly jasne signalizujú, že ide o problém hrdinstva všeobecnejšie. V tejto súvislosti nie je



(5)
zanedbateľné, že úvodnou scénou je Zrodenie legendy a záverečnou Koniec legendy. Odhaľujú sa „geologické“ skameneliny hrdinského jánošíkovského mýtu. Proti prejavom v básničkách a pesničkách Štepkov Jánošík sa opakovane vyslovuje za prostý prejav robotného človeka: „Ja
mám byť chlap, ja mám byť hrdina, ja mám byť vzor?! Vy sa
budete doma vyvaľovať v duchnách a ja prídem o obličky! Ja nechcem byť hrdina, ja chcem byť obyčajný normálny človek… Ja nechcem vojsť do čítaniek, chcem iba pekne prežiť svoj život… Mama, ale ty, preboha, máš načisto literárny pohľad… Tristo rokov bude zo mňa žiť táto literatúra, a ja ani tridsať… Nechcem vojsť do histórie s guľkou medzi lopatkami. Ja chcem byť pri svojej mame, alebo v robote s lopatou a vidlami vojsť do histórie“. To je tá šanca, ktorá má logiku obyčajných, všedných ľudí proti hre na hrdinov. Túžba po prostom ľudskom šťastí nie je v súčasnej slovenskej literatúre iba Štepkovým poslaním. Žáner Štepkovho Jááánošíííka je väčšmi v znamení textu k inscenácii (predovšetkým v osobitnom podaní Radošinského naivného divadla) ako v znamení noriem drámy. Ich uvoľnenie bolo však nielen oslobodením a využitím takých postupov, aké sa prinášali najprv v kabaretoch a potom v rozhlase, ale niekedy aj lákavým núdzovým východiskom. Súpis dravcov:

V tejto hre nejde len o dravce ako zvieratá, akoby si každý
z nadpisu myslel, ale aj o niečo iné. Je to predovšetkým o ľuďoch tu u nás, na Slovensku, o ich vzťahoch, zvyklostiach a problémoch. Súpis dravcov je taktiež charakterizovaný ako



(6)
„správa o krajine pod Tatrami“, pretože zachytáva tieto veci v rôznych krajoch a kútoch po celej krajine. Hra je až nadmieru súčasná, lebo dej sa odohráva na svadbe zbohatlíka, kare záletníka a na chate medzi pracovníkmi reklamnej agentúry. Sledujeme putovanie moderného Dona Quijota po Slovensku, ktorý má tentoraz podobu doktorky prírodných vied Anny a jej sprievodcu Reného, ktorí sa spoločne vydávajú spisovať dravce. Rovnako ako ich slávnejšie predobrazy zo svetovej literatúry, aj slovenskí „kichoti“ bojujú s nepriazňou, keď sa snažia ľuďom vštepovať ideály. Nakoniec však zistia, že skutočných dravcov je v horách pomenej a sú plaché, čo sa však o tých dvojnohých povedať nedá a rozdávajú krvavé škrabance na všetky strany.

Ale po skoro stratených ideáloch dospievajú k záveru, že dobrí ľudia na svete ešte sú. A nie iba že žijú, ale sa im aj oplatí žiť. Akurát bez kopancov, modrín, sklamaní a psychiatrie to ide ťažko. Inak je to polahoda a radosť zo spoznávania najkrajších kútov v šírom svete. „Záver:“

Stanislav Štepka v všetkých svojich „správach“, pásmach, hrách i „variáciách“ využíva spisovnú i hovorovú reč, profesionálne jazyky i žargón. Nič zo života súčasného človeka, nič zo života večného Slováka nie je mu cudzie. Parodizuje a smeje sa, ale vždy je prítomná aj satira, ktorou vyjadruje pomer k hodnotám – minulosti a súčasnosti. Osobitosť textov a jeho hier si zasluhuje, aby sa s nimi nezoznamovali len diváci a poslucháči, ale aj čitatelia. Radošinčan Štepka zostáva svojimi koreňmi v rodisku, no



(7)
jeho diela už presiahli rodný región a vnímame ich ako významnú časť nielen súčasnej dramatickej tvorby, ale aj celej slovenskej literatúry. Stanislav Štepka nekritizuje len tak, ale prostredníctvom tragikomických postáv svojich hier a ich osudov. Robí to chytro a vtipne. Naivita jeho hier je naivitou Jozefa Švejka. To je to, čo ma najviac na jeho predstaveniach najviac zaujalo. Ako vie všetko, čo chce ľuďom ukázať, podať tak, aby sa to konkrétne nikoho naokolo nedotklo a aby neurobil nikomu zle. Veľa kritiky by sme na Radošinu ani nemohli nájsť, lebo divadlo funguje tak, akoby to už ani nemohlo byť možné. Ale niektoré veci by sa predsa len našli. Napríklad niekedy až prehnaná naivita, s ktorou vystupujú do každého „boja“. A v podaní Stanislava Štepku jeho malé humorné príbehy, ktoré nie sú zas až tak veľmi kritizovateľné, pretože nimi vnáša inú atmosféru do scény a oživuje ju. Niekedy je týchto „vpádov“ na jednu hru až priveľa (napr. Jánošík). Štepka sa nechce hrať na intelektuála, ale intelektu je v jeho textoch viac, než je to možno niekomu milé. Netvári sa, že je komplikovaný. Smeje sa zo slovenskej nátury, ale tým, že to tak vytrvalo robí, dokazuje, že má aj svoje pozitívne črty. Keby bolo na Slovensku viac takýchto autorov, bolo by sa od nich čomu priúčať. (8)
„Literatúra“


- Členovia RND: Revue 8, Umelecká agentúra Istropolis, Bratislava 1993, str. 27-28
- Rajský, M.: Piramída, Slovenský ústredný výbor, Bratislava 1984, str. 4892
- Štepka, S.: Radošinské naivné divadlo, Tatran, Bratislava 1983, str. 97-101
- Štepka, S.: Radošinské naivné divadlo 2, Tatran, Bratislava 1989, str. 189-190.