Kamenné murivo v horných častiach okien sledovalo obecnú tendenciu gotiky: čím ďalej, tým viac sa zmenšovalo a dostávalo pavučinovú štruktúru. Postupom času nadobúdal tento pre gotiku charakteristický rys (nazývaný kružba) formu zložitých dekoratívnych vzorov, podobne ako aj rebrá klenby. V pribeho celého obdobia gotiky taktiež rozkvitalo aj sochárstvo. Veľké katedrály ponúkali mnoho príležitostí pre rozvoj podmanového realistického umenia a voľne stojace sochy vytesané trojrozmerne temer vytlačili reliéfne práce – druh sochárstva, v ktorom postavy vystupovali z pozadia.
Gotika sa rozšírila aj do Anglicka a Nemecka, kde sa stala dominantným štýlom. Smerom na juh mala menší vplyv, pretože tu vládli iné tradície a iné podnebie, ale napríklad katedrála v Miláne je pekným príkladom talianskej gotiky.
V Anglicku predstavujú majstrovské diela gotickej architektúry katedrály vo Wellse, V lincolne a v Salisbury, opátstvo v York Ministere, vo Westminsteri a kaplnka sv. Juraja vo Windsore.
Po prvej, relatívnej jednoduchej fáze gotiky (nazývanej Early English –
ranoanglická, 1180 – 1280) nasledovala vyumelkovaná dekoračná fáza (Decorated phase, 1280 – 1360), v priebehu ktorej vzniklo mnoho špecifických anglických rysov. Stále bohatšie dekorácie sa stali trendom aj na európskej pevnine, tu však neexistoval kontrast k anglickej reakcii na prílišnú dekoratívnosť v prospech jednoduchosti Táto reakcia dostala podobu v slohu nazvanom perpendikulárny, ktorý zdôrazňoval rovné línie a používal jednoduché opakované výplňové vzory (Perpendicular, 1360 – 1550). Jeho jednoduchosť ho určila ako vhodný nielen pre veľkolepé stavby, ale aj pre farské kostoly v celej zemi. Tento štýl zostal typicky anglickou verziou gotického štýlu až do 16. storočia, kedy v Anglicku, podobne ako na európskej pevnine renesancia a reformácia éru gotiky ukončili.