Swingové kapely ovládli od roku 1935 zábavný priemysel.
Priniesli so sebou generáciu vynikajúcich sólistov; tí vo svojich rýchlych a zložitých sólach doslova rozprávali príbehy, ktoré podfarboval mohutný, ale elegantný rytmus orchestru.
(Štyridsiate roky) Keď sa tridsiate roky chýlili ku koncu, zdalo sa, že swingom nič neotrasie – veď dobyl aj Carnegie Hall. Bola to tak žiadaná hudba, že sa nakoniec opočúvala. Mladí a znudení bigbandoví hráči, k nim patril trumpetista Dizzy Gillespie, saxofonista Charlie Parker a gitarista Charlie Christian, nakoniec priniesli zmenu. Rozvinuli harmóniu, rozčlenili pravidelný swingový rytmus a vytvorili útržkovitú, prerývanú hudbu plnú napätia, ktorá znamenala odklon od swingovej jednoznačnosti a od základu zmenila skladateľské i hráčske metódy. Hlavným inšpirátorom nového prístupu bol Parker; ďalšie impulzy čerpal bebop zo širokej palety spoločenských a ekonomických zmien v priebehu 2. svetovej vojny. Medzi černošskými hudobníkmi rástla nespokojnosť s ich uplatnením. Končila éra big bandu. Jazz sa vzdialil masovému vkusu a jeho väzby na blues a africké rytmy zosilnili. (Päťdesiate roky) Jazz sa v tomto období rozvetvil. Zatiaľ čo swing viedol tridsiate roky a bob nasledujúcu dekádu, v päťdesiatych rokoch swing najprv zmizol a potom sa vrátil ako main-stream.
Bebop vytvoril tvrdší, funkový hard bop a jemnejší cool jazz; neskoršie sa vyvinul do formou nezviazaného modálneho tvaru. Do popredia rovnako prenikli surovejšie princípy: únik formálnych štruktúr znamenal predzvesť free jazzu, spojením belošskej country a černošského mestského blues vznikol rock-and-roll. Všetky tieto zmeny prebiehali súbežne, čo na jednej strane podnietilo sektárstvo, na druhej strane prinieslo bohatý a štýlový sortiment. Nekonformné nálady mladej generácie vytvorili z bopu kultovné hudobné hnutie „beat generation“ a jazzmani zaregistrovali, že z jazzu sa opäť stáva radikálna sila.
(Šesťdesiate roky) Novým smerom z počiatku šesťdesiatych rokoch sa hovorilo „free music“ či „New Things“, čiže slobodná hudba, nová vec. Hudobníci sa príliš nesnažili vysvetľovať, o čo im ide. Aj Miles Davis, ktorý tento nový štýl nemal v láske, poskytol v rokoch 1960 až 1965 svojim spoluhráčom viacej voľnosti a priestoru k sebavyjadreniu. Zápas o občianske práva získaval v USA tempo a napätie z predlžovanej vojny vo Vietname, čo vytváralo pocit, že hudba môže symbolizovať protest, spoločné nádeje, extázu a útechu. Aj keď free jazz pomohol Ornettovi Colemanovi alebo Johnovi Coltraneovi rozšíriť výrazový slovník, vo svojej podstate to bola nekomerčná hudba. Mladá generácie sa vtedy obrátila k rock-and-rollu, čo koncom šesťdesiatych rokov pripravilo cestu k jazzrockovej fusion.