Pavol Gross st.: Reliéf Poslednej večere
60. roky 17. storočia. Majetok SNG.
/Oválny reliéf Poslednej večere v boltcovom ráme (inv. č. P 1567) je vytvorený z dreva technikou rezby so zvyškami polychrómie na povrchu. Celková výška diela je 95,5 cm, šírka 159 cm a hrúbka 15 cm. Samotný reliéf Poslednej večere má výšku 63,5 cm a šírku 117 cm./

V roku 1972 získala Slovenská národná galéria /SNG/ do svojho zbierkového fondu drevený reliéf Poslednej večere z kostola sv. Jána vo Veľkej, okres Poprad. Dielo predstavuje na šírku komponovanú novozákonnú scénu v oválnom boltcovom ráme s hlavičkami anjelov. Podľa interných údajov SNG bol tento reliéf umiestnený v predele hlavného oltára kostola pochádzajúceho z obdobia okolo roku 1700. Magda Keleti datuje v katalógu zbierky jeho vznik do poslednej tretiny 17. storočia a autorstvo pripisuje niektorému z rezbárov vyučených v spišskosobotskej dielni Pavla Grossa. V súčasnosti prebieha jeho opätovné reštaurovanie, keďže sa s ním ráta v novootvorenej reinštalácii stálej expozície Barokového umenia na Slovensku.
Napriek tomu, že sa meno Pavla Grossa od počiatku 20. storočia objavuje v slovníkoch a literatúre o umení Uhorska, s istotou sa doposiaľ vedelo len to, že bol v 17. storočí rezbárom v Spišskej Sobote. Jednotliví autori mu pripisujú rôzne časti zariadenia spišsko-sobotského kostola – hlavne epitaf Pavla Grossa, kazateľnicu a organ, niekedy aj organ v Spišskej Belej, epitaf Františka I. Rákoczyho v Košiciach, či reliéf bočného oltára v Malom Slavkove. Nezriedka sa konštatuje jeho tvorba v Spišskej Sobote, Košiciach a Levoči bez jej bližšej špecifikácie. Magda Keleti síce spomína Grossa staršieho, ale len ako zakladateľa umeleckej dielne, bez akéhokoľvek pripísania diela. Archívny doklad o vzniku reliéfu Poslednej večere sa zatiaľ nenašiel. Zmienka o jeho umiestnení v predele hlavného oltára kostola zdobeného akantom a páskou dokazuje len jeho sekundárne použitie a núti nás hľadať iné súvislosti. Kostol sv. Jána Evanjelistu vo Veľkej prešiel s nástupom reformácie do rúk evanjelikov /1522/ a patril im až do roku 1674. Istý zásah do podoby jeho zariadenia sa spomína za pôsobenia farára Michala Noscovia medzi rokmi 1646-1674. Konkrétne sa uvádza len nový organ, napriek tomu možno podľa niektorých historikov predpokladať, že organ nebol jedinou zmenou v mobiliári kostola. Reliéf v boltcovom ráme, slohovo spadajúci do tretej štvrtiny 17.