Typická je šikmo do priestoru vložená okrúhla tvár lemovaná kratšími vlasmi. Táto sa s istými obmenami objavuje aj v iných, autorovi pripisovaných reliéfoch. Originálnym prvkom v snahe prehĺbiť priestor, sú autorské perforácie reliéfu. Jasné analógie v typoch postáv, modelácii, či budovaní priestoru možno nájsťv súbore epitafov levočského kostola sv. Jakuba zo 60-70. rokov 17. storočia /Mikuláša Haina, Margaréty Milleterovej, Mateja Gosnowitzera, Jána Schwaba a Juraja Girschnera/. K charakteristickým znakom tvorby Pavla Grossa staršieho patrí o.i. skrátenie proporcií figúr a používanie boltcovej ornamentiky s postupne sa zmenšujúcim podielom rastlinných a ovocných doplnkov. Jeho reliéfy vykazujú lepšie zvládnutie proporcií a pohybov ľudského tela, čo bolo zrejme podmienené graficko predlohou. V povrchovej úprave Grossových diel prevládal tmavý základ a leštená krieda so zlátením. Detaily oživovalo striebrenie s farebnými lazúrami.
V prípade samotného reliéfu Poslednej večere zaujme aj fakt, že v neďalekom kostole v Spišskej Teplici visí na západnej empore nápadne podobné dielo z približne rovnakého obdobia. Teplický reliéf je však rezaný oveľa hrubšie. Kompozícia je zjednodušená, priestor výjavu je oveľa plytší. Z pozadia výjavu zmizol náznak architektúry a sprievodná postava. Zachovaný ostal pôvodný motív Jána v rozhovore s ďalším apoštolom, ktorý autor ponechal a zopakoval inou dvojicou apoštolov po ľavici Krista. Evidentne ide o menej kvalitnú kópiu reliéfu z Veľkej. ani jeden zo spomínaných reliéfov Poslednej večere však nie je signovaný. V prípade teplického, ktorý zrejme vznikol až v druhej polovici 17. storočia, nemožno vylúčiť autorstvo niektorého z rezbárov vyučených v dielni Pavla Grosa staršieho.
V zbierkach SNG sa tiež nachádzajú súčasti organovej skrine z Vrbova, ktorá vznikla okolo roku 1660 a je pripísaná dielni Pavla Grossa mladšieho. Po porovnaní s ďalšou synovou tvorbou je však pravdepodobné, že Pavol Gross starší je autorom reliéfu Zvestovania v zbierkach SNG, ktorý vznikol okolo roku 1700.
Tvorba spišskosobotských Grossovcov presahuje bežný priemer súdobých prác a v 17. storočí sa radí popri doteraz známom trnavskom okruhu, Kollmitzovej a Engelholmovej dielni, k najlepším na našom území. Z hľadiska štýlu sa pohybuje na pomedzí neskorej renesancie a raného baroka. Zreteľné sú aj jej korene v stredovekej tradícii, pričom prechod k barokovému výrazu sa v nej ohlasuje najmä v používaní aktuálnych podôb ornamentov.