Pavol Gross st.: Reliéf Poslednej večere
60. roky 17. storočia. Majetok SNG.
/Oválny reliéf Poslednej večere v boltcovom ráme (inv. č. P 1567) je vytvorený z dreva technikou rezby so zvyškami polychrómie na povrchu. Celková výška diela je 95,5 cm, šírka 159 cm a hrúbka 15 cm. Samotný reliéf Poslednej večere má výšku 63,5 cm a šírku 117 cm./

V roku 1972 získala Slovenská národná galéria /SNG/ do svojho zbierkového fondu drevený reliéf Poslednej večere z kostola sv. Jána vo Veľkej, okres Poprad. Dielo predstavuje na šírku komponovanú novozákonnú scénu v oválnom boltcovom ráme s hlavičkami anjelov. Podľa interných údajov SNG bol tento reliéf umiestnený v predele hlavného oltára kostola pochádzajúceho z obdobia okolo roku 1700. Magda Keleti datuje v katalógu zbierky jeho vznik do poslednej tretiny 17. storočia a autorstvo pripisuje niektorému z rezbárov vyučených v spišskosobotskej dielni Pavla Grossa. V súčasnosti prebieha jeho opätovné reštaurovanie, keďže sa s ním ráta v novootvorenej reinštalácii stálej expozície Barokového umenia na Slovensku.
Napriek tomu, že sa meno Pavla Grossa od počiatku 20. storočia objavuje v slovníkoch a literatúre o umení Uhorska, s istotou sa doposiaľ vedelo len to, že bol v 17. storočí rezbárom v Spišskej Sobote. Jednotliví autori mu pripisujú rôzne časti zariadenia spišsko-sobotského kostola – hlavne epitaf Pavla Grossa, kazateľnicu a organ, niekedy aj organ v Spišskej Belej, epitaf Františka I. Rákoczyho v Košiciach, či reliéf bočného oltára v Malom Slavkove. Nezriedka sa konštatuje jeho tvorba v Spišskej Sobote, Košiciach a Levoči bez jej bližšej špecifikácie. Magda Keleti síce spomína Grossa staršieho, ale len ako zakladateľa umeleckej dielne, bez akéhokoľvek pripísania diela. Archívny doklad o vzniku reliéfu Poslednej večere sa zatiaľ nenašiel. Zmienka o jeho umiestnení v predele hlavného oltára kostola zdobeného akantom a páskou dokazuje len jeho sekundárne použitie a núti nás hľadať iné súvislosti. Kostol sv. Jána Evanjelistu vo Veľkej prešiel s nástupom reformácie do rúk evanjelikov /1522/ a patril im až do roku 1674. Istý zásah do podoby jeho zariadenia sa spomína za pôsobenia farára Michala Noscovia medzi rokmi 1646-1674. Konkrétne sa uvádza len nový organ, napriek tomu možno podľa niektorých historikov predpokladať, že organ nebol jedinou zmenou v mobiliári kostola. Reliéf v boltcovom ráme, slohovo spadajúci do tretej štvrtiny 17.

storočia, by tomu nasvedčoval.
Oválny reliéf Poslednej večere so zyškami polychrómie, ktorý sa dnes nachádza v reštaurátorských ateliéroch SNG, bol vytvorený z viacerých kusov pravdepodobne lipového dreva. Základ pre rám a reliéf vytvoril autor vrstvením troch dosák spájaných glejom a klincami. Tento postup je príčinou dnešnej absencie časti vrchnej vrstvy reliéfu i rámu /postava apoštola v prvom pláne pravej časti reliéfu, tvár apoštola vľavo vzadu a kúsok Judášových vlasov, polovica pôvodného rámu takmer v celej hrúbke/. Z najstaršej – možno pôvodnej sieťovitej polychrómie, ktorej hrúbka je v kontraste s jemnou rezbou, sa zachovalo len 20-30%. Dielo malo tmavý podklad zvýrazňujúci biele časti pokryté len vrstvou leštenej kriedy. Jeho povrch bol zlátený a bohato striebrený s farebnými lazúrami. veľká časť farebnej vrstvy je opadaná až po drevo. Pôvodný nápis z hornej časti rámu je nečitateľný. Časť povrchu reliéfu bola neskôr hrubo prebronzovaná. Podľa Magdy Keletiovej bolo dielo v 19. storočí v opadávajúcich častiach fixované textilnou vrstvou a glejom.
Na šírku komponovaná scéna Poslednej večere predstavuje tradičný ikonografický typ. Apoštoli sedia po oboch stranách Krista okolo obdĺžnikového stola, ktorý sa v podobných zobrazeniach presadil až do 10. storočia. V popredí je na zemi nízka nádoba na chladenie nápojov s krčahom a fľašou. pohyby väčšiny postáv prezrádzajú zvedavosť a isté vzrušenie – na rozdiel od pokojného, frontálne zobrazeného Krista. Z apoštolov možno rozoznať madého Jána po ľavici Krista a Judáša s mešcom, ktorý sedí na lavici šikmo oproti Kristovi. Kompozične je scéna vyvážená postavou v prvom pláne pravej časti výjavu. Ňou sa uzatvára základný trojuholník, okolo ktorého je usporiadaný celý výjav. Postava po pravici Krista predstavuje apoštola Petra. Dej sa odohráva v interiéri naznačenom stĺpmi so slávnostným závesom za ústrednou trojicou postáv a figúrou vpravo prinášajúcou jedlo na stôl. autor pri spodobení výjavu evidentne použil staršiu grafickú predlohu. Do úvahy prichádzajú najmä obľúbené nemecké grafiky 16. storočia. Konkrétny vzor sa však zatiaľ nepodarilo nájsť. Výjav je budovaný vo viacerých plánoch. V popredí si autor pomohol už spomenutou nádobou. Ďalšie dva plány určujú horizontálné línie stola. Plynulý prechod medzi nimi tvoria postavy apoštolov usadených po bokoch. V ľavej časti reliéfu je lavica s troma postavami umiestnená diagonálne do hĺbky zobrazenia. Vpravo sú apoštoli usporiadaní do oblúka okolo kratšej strany stola. Základné priestorové usporiadanie je oživené pohybmi apoštolov. Autor využíva možnosti jemného prehĺbenia gestami rúk a natočením hláv jednotlivých postáv.

Typická je šikmo do priestoru vložená okrúhla tvár lemovaná kratšími vlasmi. Táto sa s istými obmenami objavuje aj v iných, autorovi pripisovaných reliéfoch. Originálnym prvkom v snahe prehĺbiť priestor, sú autorské perforácie reliéfu. Jasné analógie v typoch postáv, modelácii, či budovaní priestoru možno nájsťv súbore epitafov levočského kostola sv. Jakuba zo 60-70. rokov 17. storočia /Mikuláša Haina, Margaréty Milleterovej, Mateja Gosnowitzera, Jána Schwaba a Juraja Girschnera/. K charakteristickým znakom tvorby Pavla Grossa staršieho patrí o.i. skrátenie proporcií figúr a používanie boltcovej ornamentiky s postupne sa zmenšujúcim podielom rastlinných a ovocných doplnkov. Jeho reliéfy vykazujú lepšie zvládnutie proporcií a pohybov ľudského tela, čo bolo zrejme podmienené graficko predlohou. V povrchovej úprave Grossových diel prevládal tmavý základ a leštená krieda so zlátením. Detaily oživovalo striebrenie s farebnými lazúrami.
V prípade samotného reliéfu Poslednej večere zaujme aj fakt, že v neďalekom kostole v Spišskej Teplici visí na západnej empore nápadne podobné dielo z približne rovnakého obdobia. Teplický reliéf je však rezaný oveľa hrubšie. Kompozícia je zjednodušená, priestor výjavu je oveľa plytší. Z pozadia výjavu zmizol náznak architektúry a sprievodná postava. Zachovaný ostal pôvodný motív Jána v rozhovore s ďalším apoštolom, ktorý autor ponechal a zopakoval inou dvojicou apoštolov po ľavici Krista. Evidentne ide o menej kvalitnú kópiu reliéfu z Veľkej. ani jeden zo spomínaných reliéfov Poslednej večere však nie je signovaný. V prípade teplického, ktorý zrejme vznikol až v druhej polovici 17. storočia, nemožno vylúčiť autorstvo niektorého z rezbárov vyučených v dielni Pavla Grosa staršieho.
V zbierkach SNG sa tiež nachádzajú súčasti organovej skrine z Vrbova, ktorá vznikla okolo roku 1660 a je pripísaná dielni Pavla Grossa mladšieho. Po porovnaní s ďalšou synovou tvorbou je však pravdepodobné, že Pavol Gross starší je autorom reliéfu Zvestovania v zbierkach SNG, ktorý vznikol okolo roku 1700.
Tvorba spišskosobotských Grossovcov presahuje bežný priemer súdobých prác a v 17. storočí sa radí popri doteraz známom trnavskom okruhu, Kollmitzovej a Engelholmovej dielni, k najlepším na našom území. Z hľadiska štýlu sa pohybuje na pomedzí neskorej renesancie a raného baroka. Zreteľné sú aj jej korene v stredovekej tradícii, pričom prechod k barokovému výrazu sa v nej ohlasuje najmä v používaní aktuálnych podôb ornamentov.

Vďaka novým údajom z matrík nadobudol obraz o rodine Grossovcov zo Spišskej Soboty jasnejšie obrysy. Napriek tomu ostáva viacero nezodpovedaných otázok o ich školení, umeleckom pôsobení a vplyve, ktoré si vyžiadajú podrobnejšie štúdium.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk