Františkánsky kostol

Františkánsky kostol Zvestovania Pána v Bratislave predstavuje významnú umeleckú pamiatku a to nielen na území Slovenska. Kostol bol posvätený na sviatok Zvestovania Pána 25. marca 1297, za prítomnosti kráľa Ondreja III., ostrihomského arcibiskupa Lodomera, svätiaceho biskupa Jakuba a ďalších osobností cirkevného a spoločenského života ako i veľkého počtu veriaceho ľudu. Patril medzi významné miesta bratislavských korunovačných slávností. Novokorunovaný kráľ peši prešiel z korunovačného kostola Sv. Martina do Františkánskeho kostola, kde pasoval nových rytierov Zlatej ostrohy. Išlo o starobylý obrad, ktorý do Bratislavy preniesli zo Stoličného Belehradu. Pasovanie rytierov po korunovácii zaviedol Karol Róbert z Anjou (I. polovica 14.stor.).
Z histórie kostola a kláštora je potrebné spomenúť, že veľké siene kláštora sa využívali pre väčšie zhromaždenia. V stredoveku až do roku 1530 tu volili richtára. V roku 1578 sa tu na poradu zhromaždili mešťania, ktorí sa vzbúrili proti mestskej rade pre utrpené krivdy, chceli tak využiť právo azylu, ktoré si kláštor udržal až do 18.stor. 29.augusta 1526 v bitke pri Moháči utrpelo uhorské vojsko katastrofálnu porážku od Turkov. V bitke zahynul aj kráľ Ľudovít II., posledný Jagelovec na uhorskom tróne. S týmto dátumom sa spája koniec stredoveku v slovenských dejinách a začiatok novoveku.
17.decembra 1526, zvolili v tomto kostole uhorské stavy za kráľa Ferdinanda Habsburského. Jednou z mála gotických častí kláštora, ktoré nepoškodili viaceré prestavby bola šesťboká gotická veža z 15.stor. Zemetrasenia však neskôr narušili jej statiku do takej miery, že hrozilo jej zrútenie. V roku 1897 ju opatrne zložili a preniesli do dnešného Sadu Janka Kráľa v Petržalke. Aby kláštor nezostal ochudobnený o svoju dominantu, na mieste pôvodnej gotickej veže postavili jej neogotickú kópiu. Veža slúžila v 16. a 17. stor. na oznamovanie mnohých povinností. Ranné zvonenie oznamovalo čas otvárania a večerné zvonenie, čas zatvárania výčapov - „Pivný zvon“. Pri požiaroch vyvesili na vežu zástavu alebo zvonili na zvone. Do polovice 17. stor. zvykli nedele a sviatočné dni označovať vztyčovaním zástavy na kláštore.
Zemetrasenia v rokoch 1580 a 1586 veľmi poškodili kostol aj kláštor a spôsobili, že spadla pôvodná gotická klenba lode. V rokoch 1613 – 1616 postavili dnešnú renesančnú klenbu na masívne vtiahnuté piliere. Opravné práce pokračovali aj v roku 1619. Kostol definitívne zastrešil staviteľ Ján Alberthal okolo roku 1637.

V roku 1670 postavili organový chór podoprený toskánskymi stĺpmi. Pôvodné vnútorné zariadenie kostola postupne nahradili barokovým v prvej polovici 18.stor. Hlavný oltár Zvestovania Panny Márie, je murovaná stĺpová architektúra z rokov 1720 – 1730. V strede je obraz Zvestovania – sklomaľba z konca 19. stor. Po bokoch sú sochy Sv. Štefana a Sv. Imricha. (V knihe od Ladislava Šáškyho je uvedené, že sú to sochy Sv. Imricha a Sv. Ladislava.)
Oltáre Sv. Františka z Assisi a Sv. Antona Paduánskeho s rovnakými stĺpovými architektúrami stoja po stranách triumfálneho oblúka, pochádzajú z rokov 1720 – 1730. Bočné oltáre Narodenia a Piety tvoria dominanty bočných strán chrámovej lode. Vzácna gotická pieskovcová plastika Piety je z obdobia tzv. krásneho slohu (z I. polovice 15.stor.). Patrí medzi najkrajšie zachované gotické plastiky z tohoto obdobia. Rokoková kazateľnica je z roku 1756 – na dverách je reliéf stigmatizácie Sv. Františka, zobrazená je i kázeň Sv. Františka vtákom a Mojžišova kázeň židom.

Pri severnom múre kostola stojí kaplnka Sv. Jána evanjelistu. Vybudovali ju v druhej polovici 14.stor. na mieste staršieho sakrálneho objektu. Ide o dvojpodlažnú pohrebnú kaplnku (s kryptou v suteréne), ktorú začal stavať bratislavský mešťan Ján, syn Jakubov a v roku 1361 ju ešte nedostavanú prepustil svojmu synovcovi richtárovi Jakubovi II. Tento ju v nasledujúcich rokoch dostaval. Kaplnka bola pohrebnou kaplnkou richtárskej rodiny Jakubovcov. V suterénnej časti je krypta s erbom rodiny Jakubovcov. Architektúra kaplnky dosiahla vrchol gotického skeletového systému maximálnym prevýšením a odhmotnením stavby a to vo forme závesných svorníkov a presekávaných profilov. Ide tu o takzvanú „bielu gotiku“, ktorá je veľmi pôsobivá. Kaplnku zreštaurovali v roku 1831. Vtedy do nej umiestnili klasicistický stĺpový oltár Sv. Jána evanjelistu s obrazom, ktorý namaľoval miestny maliar Ferdinand Lüttendorf podľa Domenicchinovej predlohy. Oltár je dnes v predsieni kaplnky. Kaplnku dostavali v zmenšenej podobe podľa vzoru Sainte Chapelle, pohrebnej kaplnky francúzkych kráľov. Kaplnka patrí medzi najvýznamnejšie diela gotickej architektúry na Slovensku a predstavuje sakrálny objekt, ktorý možno považovať za vrchol vývinu gotickej architektúry na Slovensku.

Kaplnka Sv. Rozálie (pôvodne zasvätená sv. Šebastiánovi), je malý priestor s polygonálnym (klenbovým) presbytériom, má gotické obvodové múry a renesančné klenby z polovice 17.stor. V 16.stor. bol v kaplnke oltár Sv. Šebastiána, ktorý bol v r.1872 nahradený oltárom Sv. Rozálie.

Po stranách sú neobarokové sochy Sv. Šebastiána a Sv. Rocha. Na ľavej strane kaplnky sa nachádza oltár sv. Jána Nepomuckého z roku 1749. V Krížovej chodbe kostola i kláštora sa zachovali staršie plastiky a epitafy. Spomeniem mramorový epitaf biskupa Štefana Fejerkövyho nachádzajúci sa priamo pod vežou. Jeho telesné pozostatky sú však z výsady biskupa uložené v krypte „hodnostne vyššieho“ Dómu sv. Martina. Zaujímavý je i pôvod názvu, od ktorého sa odvodzuje meno „Krížová chodba“. Kedysi to bola chodba, tiahnúca sa neprerušene okolo celého kláštorného átria. Pri procesiách bolo možné obísť ju v sprievode na čele s krížom dookola tak, že ten, kto niesol kríž, sa nakoniec ocitol na mieste, kde začínal. Odtiaľto názov „Krížová chodba“ – chodba, ktorou sa niesol kríž.

Loretánska kaplnka stojí pri severnom múre kostola, postaviť ju dal v roku 1708 Pavol Esterházy (jeho erb je umiestnený na fasáde). Kaplnka v zjednodušenej forme napodobňuje mariánsky sakrálny objekt v talianskom Lorete od architekta Bramanteho. Za mrežou je mramorový oltár so sochou čiernej Panny Márie. Pri oprave kostola odkryli fresky znázorňujúce morovú epidémiu. Podľa legendy bol dom Panny Márie v Nazarete zázračne prenesený najprv do Dalmácie a potom v roku 1291 do Loreta pri Ancone na talianskom pobreží Jadranu. Nad týmto skromným svätým domčekom vystavali v rokoch 1468 – 1587 renesančnú baziliku a domček obložili podľa Bramanteho projektov reliéfmi z carrarského mramoru. Chrám v Lorete sa stal v baroku vzorom pre výstavbu tzv. loretánskych kaplniek v celej Európe. V roku 1745-1746 upravil staviteľ Lucca de Schramm hlavnú fasádu kostola v barokovom slohu. Nad nový portál umiestnili kamennú sochu Immaculaty pravdepodobne dielo sochára Jozefa Sartoryho. Pred kostolom je veľký kovaný neobarokový kríž od umeleckého kováča Mahra, prenesený z Ondrejského cintorína.

Tejto sakrálnej stavbe najviac neprospievajú otrasy spôsobované do centra nešetrne vpustenou dopravou, viaceré slabšie otrasy nepatrných zemetrasení, ktoré každoročne postihujú Bratislavu, ako aj vysoká hladina spodných vôd, ktorej prirodzenému odparovaniu zabraňuje „umelecky vybetónovaný“ podklad historického centra Bratislavy. Komplex františkánskeho kostola s kláštorom predstavuje aj v súčasnosti živý objekt slúžiaci svojmu účelu.

Zdroje:

www.ofm.sk -