Stal sa jeho redaktorom a písal preň najlepšie články, v ktorých bojoval za nové pokrokové umenie, ktoré pospisoval pseudonymami napr. Florestan, Eusebius a majster Raro. Schumann sa oženil s Clarou Wieckovou, dcérou svojho učiteľa hudby. Stala sa jeho ženou napriek veľkému odporu svojho otca. Schumann bol ako 30-ročný veľmi šťastný, usilovne tvoril, viedol časopis, učil na konzervatóriu v Lipsku. Začal písať i piesne, komorné a symfonické skladby. Vďaka tomu, že sa vyznal v poézii, zhudobňoval tie najkrajšie verše. Pracoval príliš veľa a začalo sa to prejavovať i na jeho zdraví. Preto prestal učiť, vzdal sa práce v časopise a presťahoval sa s rodinou do Drážďan. Venoval sa už len komponovaniu. V revolučnom roku 1848 Schumann vyjadril svoje republikánske názory zbormi a klavírnymi pochodmi, preto musel po porážke revolúcie z Drážďan odísť. Odsťahoval sa do Dusseldorfu. Tu oslávil 40. narodeniny, no jeho zdravotný stav sa zhoršoval, čoraz častejšie sa dostavovali nervové poruchy. Posledné roky života skrášlilo len priateľstvo s mladým J. Brahmsom. Schumannov zdravotný stav bol zúfalý. Pokúsil sa o samovraždu, zachránili ho, ale od tej chvíle žil v ústave pre duševne chorých v Endenichu. Vtedy sa Brahms vzorne staral o jeho rodinu. Po 2 rokoch v ústave Schumann zomrel vo veku 46 rokov. Tvorba
V jeho hudbe zaznieva bohatá fantázia, vzlet, básnické obrazy. Skomponoval skladby pre klavír, ktoré sa stali veľmi obľúbené: ABEGG variácie, Intermezzá, Karneval, Tance Dávidovcov, Kreisleriána, Humoreska, Novelletty, Viedenský karneval, Detské scény. Vďaka tomu, že sa vyznal v poézii, zhudobňoval tie najkrajšie verše: Myrty, Život a láska ženy, Básnikova láska. V 1. symfónii „B-dur Jarnej“ zobrazil prebúdzanie prírody po zime a krásu jari. Neskôr sa venoval už len komponovaniu. Za 6 rokov vytvoril rad vynikajúcich skladieb: Klavírne kvinteto Es-dur, oratórium Raj a Peri, 2. symfóniu C-dur, Koncert pre klavír a orchester a-mol, operu „Genovéva“, scénickú hudbu ku Goetheho Faustovi a Byronovmu Manfrédovi.