Takto sa často používala na vlysoch, pilastroch podporujúceho archivoltu víťazného oblúka, stypese a iných architekto-nických prvkoch, zobrazená len ako plošný ornament a symbolika, v tomto prípade chápaná ako ornamentálny celok mala význam len v jednotlivých detailoch. Je výlučne natu-rálna a je spodobnením oslavy dionýzovského spôsobu života v jej organických tvaroch a detailoch. Vo svojej pôvodnej forme bola zlučovaná s písmovým dekorom, kde bola hlavným motívom knižných väzieb a grafických ornamentálnych listoch, hlavne u H. Aldegrevera a H. S. Behama. Jej estetická hodnota postupom času stratila svoju pôvodný význam v jeho organickom tvare v procese štylizácie, ktorá je prirodzená každému novému smeru. No pôvod je vo svojej podstate čisto vegetabilný, zložený z rímskej polopalmety a akantu.
Palmeta vznikla z lotosového kvetu, nadväzujúceho na palmový list a ich pravidelným striedaním vznikol anthemion. Bol dávnym archetypom v mínojskej ornamentike a objavuje sa aj v umení Mezopotámie, kde svoj prínos zaznamenal ako premos-tenie ornamentiky Egypta a Grécka. V gréckej ornamentike sa jej podoba ustálila, kde tvorila jednotlivo základ jedného typu akroteriónu.
Ďalším elementom arabesky sa stali listy akantu, zobrazované vo vodorovnej, alebo zvislej polohe, často s preklopenou špičkou listu, stonkou, kvetom aj plodom. Priamu podobu pre-vzali jeho tvorcovia z mediteránnej, voľne rastúcej rastliny Acanthus mollis, vyznačujúcej sa široko prerezanými listami a Acanthus spinosus, ktorý mal zakončenia jednotlivých hlbo-kých prestrihávaní okraja úzke a špicaté. Rástol v južnej Európe, ktorej listy dosahujú 0,25 m šírky a 0,5 m dĺžky. Mohutné rozmery tejto rastliny predznamenali aj jej umies-tnenie na dominantnom mieste korintskej alebo kompozitnej hlavice stĺpu. Takto použitý prvok v architektúre Grécka a Ríma mal v snahe priblížiť sa pozorovaným formám vegetá-cie. V renesancii mal taktiež dominantné postavenie a rozšírené použitie, vzhľadom na orientáciu človeka a jeho prirodzeného prostredia – prírody. Dôkladné preštylizovanie priviedlo jeho formu do tenkých rozvalín, ktoré zakončovali jeho puky aj plody.
Arabeska použila vo svojej podobe aj plazivé úponky vínnej révy, kde uplatnila jej list doplnený bobuľami plodov. V uplatnení architektúry na pilastroch alebo vlysoch ešte stále predstavovala symbol naplno prežívaného života, hojnosti, a znovuzrodenia. Jej biblický podtón už však nebol aktuálny. Nebránila sa použitiu ani rozmanitosti listov duba, javora ale aj iskerníka, pečeňovníka, pakostu, viniča a mnohých ďalších, ktorých jednotným menovateľom bol troj- a viaclaločný tvar.
Osobitné miesto tvorili v arabeske kvety. Tu neboli jej do-minantou, ale predsa vystupovali ako jej štylizovaná súčasť.