Bohatšie vypĺňali festóny, ale tie boli takisto jej súčasťou.
Dopĺňali prechodnú, ale najkrajšiu fázu medzi zárodkom a budúcim plodom. Kvety sú jedným z rastlinných symbolov jari a svetla i nádeje budúcich plodov. Jednotlivé prvky sú premenlivé vzhľadom na to, že nemajú stále pôsobenie prítomnosti, ale pripomína-jú budúcnosť. Je v nich spodobnená upomienka strateného raja, kde sa taktiež končí aj mladosť ľudského pokolenia a jedinca. Ich forma predurčuje vesmírnu rozmanitosť, svoj rád je im od samého vzniku prirodzený – okvetné lístky sú podriadené geometrickým mieram, symetria či asymetria listov bola od počiatku starostlivo vnímaná. Koncentrácia kvetino-vého motívu do jedného bodu nebola náhodným javom ale pod-netom pre osovú súmernosť jednotlivého ornamentu. Podľa antickej tradície klíčili kvety z krvi bohov. Fialka sa zrodila z Attisa, hyacint z Hyakyntosa, svoj mytologický predobraz mal aj hlaváčik jarný v Adonisovi atď. Veľkú so-ciálnu funkciu zohrávali aj v pohrebnom rituáli, keď sprevá-dzali mŕtveho na jeho poslednej rozlúčke s pozemským svetom. Hoci sa v renesancii rakvy ako aj truhlice dekorovali plas-tickým reliéfnym ornamentom, ich celok nepredstavoval domi-nantu kvetov ako takých. Nedá sa jednoznačne tvrdiť, že v arabeske jestvoval iba ve-getabilný prvok. Pre vysokú obľúbenosť jej tvaru a nepreberného množstva inšpirácie, nadobúdala vysoko organických a štylizovaných tvarov. Jedným z motívov, vytvore-ných či už zámerne, alebo náhodne bol zoomorfný motív delfí-na. Zviera, ktorého živlom je voda a prekypuje energiou vo svojej spoločnosti nesmelo v tomto širokom repertoári naj-rôznejších tvarov chýbať. Mal bohatú symboliku v antickej mytológii ako symbol znovuzrodenia, lásky a spásy, ktorá sa pretransformovala do renesančnej v podobe radosti zo života. GROTESKA AKO DIVADLO SVETA
Význam slova presne definuje jeho pôvod a dôvod vzniku, čo predstavovalo pojem divoký, abstraktne fantastický. Niekedy okolo roku 1500, keď boli objavené podzemné priestory Had-riánových a Titových kúpeľov, alebo pivničné priestory Neró-novho Zlatého domu v Ríme sa objavila pred zrakmi ich obja-viteľov aj fantaskná výzdoba ich priestorov. Kvetinové a zvieracie vzory rozliehajúce sa všade na vôkol ponúkali nový zdroj inšpirácie pre jeho ďalšie stvárnenie. Podľa ta-lianskeho názvu jaskyne: grottae, pomenovali aj túto novú formu ornamentu groteskou. Jej iracionálny fantastický ráz udivoval už „klasikov“ rímskeho staroveku, ako napr. Vittru-via. Dokonca je i pozoruhodné, že benátski umelci, tak málo čerpajúci z klasických smerov, mali určitú zásluhu v jej objave a rozšírení.