Ich prvým priekopníkom bol Pietro Luzzi da Feltre a v ďalšom období sa rýchlo asimilovala v tvorbe súdobých maliarov Pinturicchia alebo Signorelliho, ale i výrobcov nábytku a ďalšieho úžitkového umenia. Vznikom tzv.“Raffaelovej firmy“ sa napríklad Giovanni da Udine špe-cializoval na maľbu zvierat a na ornamentálne grotesky, keď-že sa stal Luzziho žiakom, ktorý čerpal z Giorgioneho poe-tickej maľby. Schému grotesky tvorí sumár zoomorfných, vegetabilných a antro-pomorfných tvarov v neobyčajnom spojení. Všetky ostatné motívy sú jej absolútne podriadené. Takto dostali novú podobu a význam rôzne druhy ovocia, monštier, emblema-tických symbolov a mnohé iné. Žánrová pestrosť grotesky pre-vzala mytologické námety okrem iného aj so symbolikou víťaz-stva: sfinga, ktorá môže predstavovať bdelosť, inštinkt, ale i zlo s erotickým podtónom, rozporuplnosť nevedomia, zakrý-vanie tajomstva a masku bez individuality. Práve v spojení jej zvieracieho tela s ľudskou hlavou ako božského vládcu predstavuje intelektuálne aj fyzické sily. Gryf má čistú zoomorfnú podobu spojenia orla (hlava a krídla) a tela leva v rôznych variáciách, podoba Pallas Atény predstavuje du-chovnú bojovnosť, dokonalosť a múdrosť. V jej protiklade stojí Chiméra, ako psychická deformácia, ktorú charakterizu-je nekontrolovateľná predstavivosť a jej voľne rozihrané okolité špirálovité krivky symbolizujú nebezpečenstvo myto-logických zvierat chrliacich oheň. Tento antický netvor, symbolizujúci stvorenie – v podobe divej kozy, alebo capa, ničenie – v podobe leva, a zachovania – ako had. Bol to tvor, ktorý je schopný zožrať aj sám seba. Tieto prvky sú vo svojej podstate vysoko kontrastné, vzhľadom na fakt, že znásobujú, alebo deformujú životnú silu v takomto spojení zvieracieho a ľudského prvku, podobne ako aj kentaury, medú-zy, sirény alebo satyrovia. Nemenej dôležitú úlohu zohrávali jednotlivé zobrazenia ľud-ských tvárí v podobe masiek, maskarónov a rôznych grimás. Priamo z divadla boli pretvorené v nástennom maliarstve di-vadelných i profánnych stavieb v Pompejách alebo nádobách a ostatných rituálnych nástrojoch používaných pri bakchaná-liách. Renesancia ich opäť oživila v takmer nezmenených for-mách a v širšom kontexte vlastného motívu. Použitie sa pred-stavilo väčšou dômyselnosťou: špeciálne v ozdobnom kovaní kľúčových dierok na oknách, alebo dverách. Ako zmes výsmechu a hromadnej satiry zakončovali nárožia a konzoly, stredobo-dom pozornosti boli na vrchole stĺpovej hlavice, štítoch a kartušiach a s nemennými vlastnosťami ich rezbári stvárňo-vali na jednotlivých druhoch nábytku.