Gluck zamietol napodobňovanie a všetko nadprirodzené v opere a postavil požiadavku prirodzenosti a charakteristiky.
Francúzi mali v tomto období povesť najvzdelanejšieho národa v civilizovanom svete. Rousseaou konkretizuje: „myslím, že som ukázal, že vo francúzkej hudbe nie je ani rytmus ani časomiera, ani melódia, lebo tomu odporuje reč“. Rousseaova generácia požadovala, aby hudobník – skladateľ priamo vyvolával emócie prostredníctvom silného účinku jednoduchosti, prirodzenosti, pravdivosti vášní, sprostredkovaných hudobnými prostriedkami. Bol to spôsob uvažovania, ktorým autor musel dospieť k obdivu talianskej hudby ak výzve rozchodu s tradíciou francúzkej huby. D.Diderot formuluje nové, podstatné požiadavky pre operu, upresňuje nutnosť vyjadriť a vyvolať silné zážitky. Básnik a hudobník musia hovoriť spoločnou rečou, ária by mala byť umiestnená na záver scény, aby vybočením nerušila prirodzený priebeh deja. Tento ideál znenia sa javil nielen v talianskej hudbe, ale aj v opere buffa. Skladatelia zaujali len relativizovaný vzťah k požiadavkám filozofov-estétov. Kľúč k premenám opernej produkcie je zabezpečený dejinami myslenia doby, dejinami hud. myslenia – produkcie typu buffa a k väzbe na operu seria. Na rozdiel od Talianskej opery buffa vo Francúzku generovala opera comique. Boli v nej prepracované ľudové typy postáv, emocionálne prejavy v scénach, prirodzený priebeh textu prispôsobený reálnemu rečovému prejavu. Všetky tieto znaky sú spoločné aj s operou buffa.
Pre francúzku produkciu sa ukázalo dôležité vrátiť sa na pozície prepojenia hudby s hovoreným dialógom a sledovať vlnu emocionality, dojímavosti. Ťažiskovými akciami v opere comique boli hovorený text, vaudeville, balet a dramatické akcie. Pre sólové výstupy boli určené arietty, ktorých počet nesmel presahovať počet v Grand opere. Toto pravidlo porušil významný libretista Ch.S. Favart. Počet ariet bol vyrovnaný a začali sa komponovať podobné scény s pôvodnou hudbou. Ďalej sa upevnila spolupráca libretistu a skladateľa, čo bola paralela s operou seria. Do hudobného štýlu opera comique vniesol sentimentálny výraz P.A. Monsigny v pastierskej hre Rose et Colas. Najúspešnejší bol v tomto smere F.A.D.Philidor, ktorý vytvoril základ pre sentimentálne situácie v komickej opere 19. storočia. Jeho prínos bol významnejší cieleným používaním štylistiky spevného prejavu. Priamo nadviazal na zásady komédie typu vaudeville a zároveň sledoval kritické pripomienky encyklopedistov. Do svojho hud. prejavu preniesol estetickú zásadu prirodzenosti v umení a v hudobnej komédií docielil realistický hud.