Medzi mnohými černošskými big bandmi vynikali napríklad Beny Goodman, bratia Dorseyovci alebo Glenn Miller.
Na konci druhej svetovej vojny sa situácia v Amerike zmenila. Černosi sa dostávali aj na kvalifikovanejšie a lepšie platené miesta a už sa nedokázali zmieriť s predstavou, že majú v spoločnosti druhoradé postavenie. Bop je jedným z prvých prejavov tejto myšlienkovej emancipácie. Zrodil sa nápad hrať hudbu, ktorú by belosi nedokázali hrať. Mali ale skvelú techniku,ktorú swing priniesol. Do jazzu začali vkladť nové nápady a zmeny, ktoré úplne zmenili swingovú koncepciu. Hrávali väčšinou v päťčlenných skupinkách. Saxofónisti a trubkári zaplavujú hudbu množstvom sól, ktoré častokrát prekračujú dovtedajšie pravidlá o frázovaní. Bop bol veľmi dlho len záležitosťou černochov a dlho trvalo, kým s ním belosi chytili krok a kým ho širšia verejnosť prijala za nový žáner jazzu. Prechod medzi swingom a bopom znamenal dovtedy najväčší skok v dejinách jazzu. K priekopníkom bopu patrili altsaxsofonista Charlie Parker, trubkár Dizzy Gillespie a pianista Thelonious Monk. Bop vyjadroval nervozitu, výbušnosť. Na rozdiel od neho je pre cool charakteristická chladná zdržanlivosť. Tento štýl vyjadruje svoj postoj k skutočnosti odmerenasťou V mnohom však cool naväzuje na bop. Začínajú sa používať nové palety tónov a nové kombinácie dychových nástrojov, vrátane tuby a lesného rohu. Mnohé pripomínajú zvuk barokovej hudby. Cool jazz vznikol už v rokoch 1948 a 1949 sériou nahráviok orchestra Milesa Davisa.Mnohí členovia tohto orchestra boli neskôr predstaviteľmi west coastu i tretieho prúdu.
Od tejto hudby je už len na skok k soul jazzu. Soul sa prikláňal k čisto černošsým tradíciám, ktoré sa neskôr prejavili najmä v bluese a v gospelovej hudbe. Hard bop sa v päťdesiatych obohacoval o prvky iných štýlov. Stal sa novým spoločenským hudobným jazykom a vytvoril novú vetvu jazzu, ktorá pretrváva až dodnes.V päťdesiatych rokoch boli hlavnými predstaviteľmi hard bopu kvintet altsaxofonistu Cannonballa Adderleyho. Zo sólistov vynikli predovšetkým tenorsaxofónista Sonny Rollins. Na prechode päťdesiatych a šesťdesiatych rokov znamenal príchod free jazzu prudký zlom v jazze. Priekopníci free jazzu boli väčšinou považovaní za bláznov. Vo free jazze došlo k odstráneniu všetkých pravidiel, ktoré doteraz platili v európskej hudbe a čiastočne aj v jazze: Do hudby vniesli nové prvky, Na svojich nástrojoch vyludzovali rôzna pazvuky, kvílenia a vzlyky. Vyjadrovali tak svoj zármutok a sklamanie. Hlavný jazzový prúd, ktorý sa vyvíjal vedľa free jazzu si z neho všeličo osvojil.