Tanec a ples, poradie jedál, kultúra pitia

TANEC A PLES

Ples je spoločenská udalosť a zároveň najvyššia forma tanečnej zábavy. Na ples teda ne-jdeme, ak nemáme v úmysle tancovať; s týmto odhodlaním tam môže ísť iba gardedáma. (Ani ona by však nemala odmietnuť, ak ju požiada o tanec najčastejší tanečník jej zverenkyne.)
Na ples ide žena buď s väčšou spoločnosťou, alebo v sprievode aspoň ďalšej osoby; teda najčastejšie s partnerom, dievča s gardedámou, menej zvyčajné je, ak idú dve priateľky. Sama sa môže na ples vydať dáma iba v prípade, ak si je istá, že sa tam stretne so známymi, s ktorými je dopredu dohovorená.
Na ples chodíme zásadne vo večernom. Pre pánov je povinný prinajmenšom tmavý ob-lek. Pri reprezentatívnych plesoch by mala mať dáma vždy veľkú večernú toaletu, jej partner by mal mať frak, prípustný je aj smoking.
Ak ideme v skupine, je povinnosťou pánov požiadať o tanec dámy z tohto okruhu. Pri-rodzene, že svojej partnerke sa venujú najviac a nevyznamenávajú svojou priazňou niektorú z ďalších dám.
Žena, ktorá prišla na ples iba s partnerom, by mala odmietnuť ponuky iných mužov k tancu. Stačí veta – vyslovená, pochopiteľne s úsmevom : „Prepáčte, som zadaná“. Prijať pozvanie do tanca môže vtedy, ak ide o muža, ktorého obidvaja partneri poznajú.
Do tanca prosí muž jemným úklonom a tradičnou vetou „Smiem prosiť?“ U dámy so sprievodom musí najprv požiadať o dovolenie partnera.
Muž ponúkne žene rameno a vedie ju na parket. Táto obradnosť patrí k plesu, pri iných tanečných zábavách stačí, keď žena zaujme miesto po pravej strane.
Pravidlám tanca samotného sa venujú špeciálne príručky. Preto iba stručne. Párový ta-nec je navzdory všetkej emancipácie jednou z posledných situácií, keď má vedúcu úlohu vždy a za každých okolností muž. Preto sa žena nikdy nepokúša muža po parkete viesť, či aspoň ho usmerňovať, aj keby bola právom presvedčená, že je oveľa lepšia tanečníčka ako on. Napo-kon výrok, nie sú zlé tanečnice, sú len zlí tanečníci vôbec nie je ďaleko od pravdy.
Po skončení tanca odprevadí tanečník partnerku na miesto a za tanec sa poďakuje. Opustiť parket je absolútne neospravedlniteľné, nech by sme boli čo ako veľmi sklamaní. Gentleman však sklamanie nikdy nedá najavo, a to ani mihnutím oka. Na iných tanečných zábavách než je ples (v kaviarňach s tancom, vinárňach, popoludňajších čajoch, tanečných večierkoch a pod.) je dovolené menej obradné správanie.

Možno požiadať o tanec cudziu ženu, ak si však dovolenie vypýtame od jej spoločnosti.
Tento typ zábav je dokonca jedna z najvhodnejších príležitostí na zoznámenie. Nadvia-zanie kontaktu je uľahčené rituálom žiadosti o tanec. Nielen konverzácia, ale aj tanec sám je zvláštnym spôsobom komunikácie. (Tvrdieva sa, že ľudia, ktorí si rozumejú pri tanci, si budú rozumieť i inak.) Tanec sám poskytuje iba príležitosť, k ničomu ešte nezaväzuje – a to je vý-hodné.
Vo vyslovene nočných podnikoch, baroch a nočných vinárňach, kam chodia len uzavre-té spoločnosti, nemôže muž požiadať o tanec ženu z inej spoločnosti. Ak je v nočnom podni-ku osamelá dáma, nie je to dáma a buďte pripravení, že od vás očakáva niečo viac a iné než tanec.
Pre príležitosť plesu a tanca v spoločnosti vôbec vyberáme ešte zo Spoločenského kate-chizmu:
„Zvláštny tanec prenechaj tým, čo ho dobre poznajú.“
Netancuje sám jediný pár v sále, keď ostatní tancovať prestali.
Dáme nedávaj nikdy najavo svoje roztrpčenie alebo rozhorčenie, že málo tancuješ.
Pán pri volenke: neutekaj a neukazuj ani znechutenosť, ani príliš veľký záujem.
Ak roztrhne pán dáme šaty, dáma usmievaj sa tomu, hoci by ti aj srdce krvácalo.
Ku gardedámam buď zvrchovane zdvorilý a pozorný. Z tých sa často stávajú svokry.
Pád na parketách pri tanci, ak ho nesprevádza naozajstné nešťastie, je síce nepríjemný, ale nič neznamená.
Do výboru alebo usporiadateľstva plesu alebo tanečnej zábavy sa nikdy nehrň, je to úlo-ha nevďačná, lebo všetkým sa usporiadateľ nezavďačí nikdy.
Plesy by nemali nikdy trvať dlhšie ako do jednej alebo najviac do druhej hodiny po pol-noci.. nič nie je také nepekné, ako tanečnica o štvrtej, piatej ráno, unavená, spotená, v pokrčených šatách.

MENU – PORADIE JEDÁL

Ako sa náročnosť prípravy jedál a ich kompozícia od minulého storočia zmenili, pre-svedčíme sa na príklade chápania tabule podľa českej klasickej autorky – Magdaleny Dobro-mily Rettigovej. Zdôrazňuje, že „kniha táto nie je pre domy vrchnostenské, ale iba pre menšie domácnosti zostavená, bolo by teda zbytočné všelijaké poučenie o skvostných tabuliach. Chcem teda iba podať návrh, ako by sa jedlá pri menších či väčších tabuliach usporiadať ma-li.. Rozumie sa samo sebou, že v jedlách zmena sa robiť môže a že kuchárka podľa času, v ktorom práve tabuľu strojí, riadiť sa musí, čo je k dostaniu.“
Vezmime si najjednoduchší príklad iba so 7 bodmi.
Po bielej polievke so závarkou nasleduje hovädzie mäso s cibuľkovou omáčkou a uhorkami, kuriatka s karfiolom a pečená kačica.
Po hlávkovom šaláte a tanieri suchárikov sa podáva pivo – víno – káva.
Príklad veľkej tabule má spolu 36 bodov.

Ponúkajú sa dva druhy polievky, prakticky všetky druhy mäsa v rozličnej úprave (zvláštnu kapitolu predstavuje pečienka obsahujúca kurence, kačice, teľacinu, zajaca, srnčie mäso, jarabice, bažanty, jazyky, šunku, kapúna a rozličné prílohy), nechýba niekoľko sladkých zákuskov (od čiernej chlebovej torty cez ven-čeky a iné drobnôstky po oplátky a trubičky), zelenina, melón a najrôznejšie nápoje. Voda, pivo, červené a biele víno musia byť k dispozícii na stole, neskôr sa podávajú vzácnejšie vína, káva, slivovica a potom opäť pivo.
Jednako len môžeme u Magdaleny Dobromily vidieť určitý po stáročia vytváraný sys-tém zo znalostí fyziologických zákonitostí, ako aj príjemných pocitov pri určitom radení je-dál. Dnešný človek, atakovaný rozličnými jedmi v potravinách, vo vode a vo vzduchu, ako aj premierou stresov, musí však so svojím organizmom zaobchádzať opatrnejšie a v nijakom prípade nemôže vydržať také nápory na svoje zažívacie ústrojenstvo ako súčasníci českej ná-rodnej buditeľky. Pozoruhodný prierez slovenskou kuchyňou podáva obdivuhodná kniha odborníka a vlastenca Jána Babilona z roku 1870 Prvá kuchárska kniha v slovenskej reči (Tatran, Brati-slava 1989).
Prvým bodom európskeho menu je aperitív, ktorý povzbudzuje chuť do jedla a akoby nabudí organizmus na ochotné prijímanie potravy. Rozličné druhy vermútov, becherovka, sherry či vodka, to je najčastejší repertoár. Slivovica sa neodporúča. Pre zásadných odporcov alkoholických nápojov môže túto úlohu zohrať studený vývar alebo ovocná šťava. Doma si môžeme dať aj dúšok plzenského piva. Hosťom podávame aperitív pred zasadnutím ku stolu, buď pred príchodom do jedálne, alebo v jedálni pred usadením. O aperitíve musí rozhodnúť hostiteľ, v tomto prípade hosťom nedávame vybrať si (okrem abonentov na ovocnú šťavu).
Studené predjedlo sa podáva pred polievkou, teplé predjedlo po polievke. V dlhšom je-dálnom lístku nasleduje po polievke (alebo po teplom predjedle) ryba, po nej potom jeden alebo niekoľko hlavných chodov. K sladkému múčniku si môžeme dať šampanské.
Úplnosť správnej tabule dopĺňajú syry a ovocie. K záverečnej káve podávame digestív (opäť ako aperitív na dobré trávenie), ktorým je klasicky koňak, sladký likér alebo sladký vermút.
KULTÚRA PITIA

„Víno je medzi liekmi najchutnejšie, medzi nápojmi najužitočnejšie, medzi pokrmami najpríjemnejšie.“

Plútarchos

Pitie alkoholických nápojov je tradičnou súčasťou kontaktov medzi ľuďmi. Úlohou tohto referátu nie je poúčať o škodlivosti nemierneho požívania alkoholu, o tom by mal byť každý poučený výchovou a utvrdený spoločenskou praxou.

Isté je, že porušenie pravidla triezvosti skôr či neskôr každého nemierneho pijana vyradí zo spoločnosti, nehovoriac už o dôsledku pre jeho zdravie, prácu i osobné vzťahy.
Nahliadnime aspoň veľmi krátko do stáročia pestovanej kultúry pitia, jeho vhodného u-žívania a súčinnosti s jedlom.
Ak organizujeme večierok alebo pozveme priateľov na večeru, treba si vopred rozvrh-núť podávanie nápojov. Podávať by ich mal človek rozvážny, aby situáciu neovládol horlivý dobrovoľník. Nápoje sa majú samozrejme podávať podľa druhov jedla a vo vhodných pravi-delných intervaloch. Nalievať veľké dávky nie je pohostinnosť, ale nekultivovanosť. Nápoje sa nesmú vnucovať.
Ak chce hosť prestať s pitím, môže odmietnuť naliatie nového pohára alebo posledný pohárik nedopiť – nedopitý pohár sa zásadne nedolieva. (Ku každému pitiu treba ponúkať niečo na jedenie, ak nepodávame večeru, tak aspoň chlebíčky, jednohubky, šaláty s pečivom, slané sušienky, syr.). Vždy treba mať k dispozícii nealkoholické nápoje. Spotreba alkoholu sa výrazne zníži, ak nepijú hostia z nudy, dobrá spoločenská zábava, hostiteľom vhodne podnecovaná, je naj-lepším prostriedkom na to, aby koniec stretnutia bol rovnako dôstojný ako jeho začiatok. Hos-tia by mali odchádzať s pocitom príjemne prežitého večera.
Ak niekto trošku prekročí svoju mieru, najvhodnejšie je taktne mu ponúknuť kávu. Po-dobne skončíme posedenie: vo chvíli, keď sa ešte zábava nerozplýva do neurčita – do nudy, prestaneme s nalievaním alkoholu. Zákusky a káva sú znamením, že večierok sa končí.
Pripíja sa až po dezerte. Prípitky by mali byť stručné a zásadne sa pri nich stojí, Pri prí-pitku hľadíme do tváre tomu, komu sa pripíja.
Štrngá sa iba pri malom počte osôb, a to okrajom pohára o okraj pohára. Okrem prípitku sa pri pití pozeráme do pohára alebo šálky, ani jedno nedržíme afektovane – so vztýčeným malíčkom a pod. Veľké poháre môžeme držať v dlani, poháriky na stopke držíme uprostred stopky. V dlani sa (so stopkou medzi prstami) drží napoleonka na koňak, ktorý miernym otá-čaním zohrievame, aby sa uvoľnili voňavé esencie.
V pohároch na vyššej stopke sa podáva víno, v rozličných typoch malých pohárikov destiláty a likéry, pivo a malinovky, streky a tzv. long drinky (mierne alkoholické nápoje mie-šané so sódou) patria do väčších pohárov, cocktaily do menších pohárikov rozličného typu a tvaru. Špeciálne sú poháriky na koňak (napoleonky na krátkej stopke so širším dnom hore sa zužujúce) a na sekt (originálny pohár má v plochom širokom dne vybrúsenú jamku, kto-rá spôsobuje stále perlenie nápoja, používajú sa aj vysoké poháre tzv.

flauty).
Podrobnú znalosť mnohých druhov pohárov, pohárikov, šálok a ďalších nádob na nápo-je prenechajme odborníkom, ide o záležitosti pomerne komplikované, ktoré bezchybne ovlá-dajú iba profesionáli alebo znalci špecializovaní na tento druh koníčka.
Pri stolovaní by sme mali dodržiavať niektoré zásady podávania nápojov. Brillat – Sava-rin konštatuje: „Pri podávaní nápojov platí pravidlo, že postupujeme od menej výrazných k voňavejším a opojnejším“. Súvisí to aj s poradím jedál a ich kombinovaním s nápojmi.
O aperitívoch sme už hovorili. Z vermútov by sa na tento účel mali vyberať suchšie (t.j. menej sladké), z destilátov chuťovo a vôňou viac-menej neutrálne. Nie sú vhodné aromatické pálenky, whisky a koňak (brandy), ktorý má tradičnú funkciu digestívu používaného pre lep-šie trávenie na záver hostiny. Brillat – Savarin odporúča pohárik šampanského alebo suchého bieleho vína, proti bontónu nie je ani menší objem kvalitného piva. Aperitívy ako suché sher-ry, madeira alebo suchšie portské sú v našej oblasti málo známe.
Počas večere sa nápoje menia podľa predkladaných jedál. Prírodné (nesladené) biele ví-no sa podáva k bielym mäsám – rybám, hydine, teľacine. Červené patrí k hovädziemu, zveri-ne a syrom. Dezertné vína (k nám sa iba dovážajú ako napr. sherry, madeira, portské atď.) patria k múčnikom a dezertom, ako napovedá ich názov. Pivo je vhodné (aspoň v našej stre-doeurópskej oblasti) všade tam, kde červené víno. Šampanským si pripíjame, inak sa podáva k dezertu na osvieženie pred ďalšou spoločenskou zábavou. .