ANTONÍN SOVA - vo svojej tvorbe uskutočňoval obe tendencie programu Českej moderny - prvou sa uberal k uchopeniu objektívnej reality sveta a človeka modernej doby, druhá smerovala k vyjadreniu zložitých procesov a stavov básnikovho vnútra, jeho subjektu.
Realitu veľkomestskej biedy nájdeme zobrazenú v jeho diele REALISTICKÉ SLOKY (1890), ale už v KVETECH INTIMNÍCH NÁLAD hovorí básnikov citový subjekt, bolestne zranený vo svojich ideálnych predstavách o živote a človeku, hľadá únik z bezcitnej spoločnosti. Zb. Z MÉHO KRAJE má znaky impresionistického očarenia prírodou. Svoje osobné sklamanie začal Sova chápať v širšom - národnom a sociálnom kontexte. Príznačne označil svoj vzťah k svetu titulom ďalšej zbierky SOUCIT A VZDOR (1894). Básnická skladba ZLOMENÁ DUŠE (1896) predstavuje akúsi modernu „spoveď dieťaťa svojho veku".
Vyšší stupeň básnického pretvárania osobného a subjektívneho do tvaru širšieho významu predstavuje zb. VYBOUŘENÉ SMUTKY (1897). Typickým prejavom Sovovho symbolizmu je kniha JEŠTĚ JEDNOU SE VRÁTÍME (1900). Jeho symbolizmus nadobudol spoločenský obsah v cykle ÚDOLÍ NOVÉHO KRÁLOVSTVÍ (1912). Tento sociálny symbolizmus sa v knihách ZÁPASY A OSUDY (1910) a ŽNĚ (1913) dostal do vizionárskych a hymnických polôh. Básnikov subjektívny svet sa výrazne prejavil v jeho próze VÝPRAVY CHUDÝCH, kde uplatňuje veľa autobiograf. Prvkov a svojimi psychologic. Postrehmi o vlastnej mladej generácii obohacuje novú prózu.
OTAKAR BŘEZINA
Kým Antonín Sova vychádzal z konkrétnej a dobou presne určenej reality, poézia Otakara Březiny má tendenciu k všeobecnému, filozofickému videniu človeka a ľudského osudu v priestore nie konkrétnej, historickej situácie, ale v priestore otvorenom do kozmických diaľok. Jej príznačným znakom je to, že mieri k neznámemu, tajomnému nepoznanému, k pochopeniu zákonitostí a metafyzického poriadku hodnôt, ktoré určujú osud človeka a dávajú zmysel životu. Už tento charakter radí Březinu do roviny abstraktnejšej a duchovnejšej, než v akej sa pohyboval symbolizmus SOVU.
Jeho poézia má znaky mystického nazerania na svet, idealistického výkladu ľudského osudu, neraz má charakter náboženských predstáv.
Symbolistickú etapu Březinovej tvorby zahájila básnická zbierka TAJEMNÉ DÁLKY (1895). Predstavila básnika, ktorý sa sklamaný a znechutený odvracia od pozemského sveta k svetu duchovnému.