Český symbolizmus

ANTONÍN SOVA - vo svojej tvorbe uskutočňoval obe tendencie programu Českej moderny - prvou sa uberal k uchopeniu objektívnej reality sveta a človeka modernej doby, druhá smerovala k vyjadreniu zložitých procesov a stavov básnikovho vnútra, jeho subjektu.
Realitu veľkomestskej biedy nájdeme zobrazenú v jeho diele REALISTICKÉ SLOKY (1890), ale už v KVETECH INTIMNÍCH NÁLAD hovorí básnikov citový subjekt, bolestne zranený vo svojich ideálnych predstavách o živote a človeku, hľadá únik z bezcitnej spoločnosti. Zb. Z MÉHO KRAJE má znaky impresionistického očarenia prírodou. Svoje osobné sklamanie začal Sova chápať v širšom - národnom a sociálnom kontexte. Príznačne označil svoj vzťah k svetu titulom ďalšej zbierky SOUCIT A VZDOR (1894). Básnická skladba ZLOMENÁ DUŠE (1896) predstavuje akúsi modernu „spoveď dieťaťa svojho veku".
Vyšší stupeň básnického pretvárania osobného a subjektívneho do tvaru širšieho významu predstavuje zb. VYBOUŘENÉ SMUTKY (1897). Typickým prejavom Sovovho symbolizmu je kniha JEŠTĚ JEDNOU SE VRÁTÍME (1900). Jeho symbolizmus nadobudol spoločenský obsah v cykle ÚDOLÍ NOVÉHO KRÁLOVSTVÍ (1912). Tento sociálny symbolizmus sa v knihách ZÁPASY A OSUDY (1910) a ŽNĚ (1913) dostal do vizionárskych a hymnických polôh. Básnikov subjektívny svet sa výrazne prejavil v jeho próze VÝPRAVY CHUDÝCH, kde uplatňuje veľa autobiograf. Prvkov a svojimi psychologic. Postrehmi o vlastnej mladej generácii obohacuje novú prózu.
OTAKAR BŘEZINA
Kým Antonín Sova vychádzal z konkrétnej a dobou presne určenej reality, poézia Otakara Březiny má tendenciu k všeobecnému, filozofickému videniu človeka a ľudského osudu v priestore nie konkrétnej, historickej situácie, ale v priestore otvorenom do kozmických diaľok. Jej príznačným znakom je to, že mieri k neznámemu, tajomnému nepoznanému, k pochopeniu zákonitostí a metafyzického poriadku hodnôt, ktoré určujú osud človeka a dávajú zmysel životu. Už tento charakter radí Březinu do roviny abstraktnejšej a duchovnejšej, než v akej sa pohyboval symbolizmus SOVU.
Jeho poézia má znaky mystického nazerania na svet, idealistického výkladu ľudského osudu, neraz má charakter náboženských predstáv.
Symbolistickú etapu Březinovej tvorby zahájila básnická zbierka TAJEMNÉ DÁLKY (1895). Predstavila básnika, ktorý sa sklamaný a znechutený odvracia od pozemského sveta k svetu duchovnému.

V kulte krásy a umenia, ktorý sa prejavuje v celej prvotine sú zreteľné stopy filozofa SCHOPENAUERA, ktorý zo svojho absolútneho pesimizmu vynímal práve len oblasť umenia a stopy vykupiteľského ponímania umenia z esejí CHARL BODLÉRA. Pohyb Březinovho myslenia je od pesimizmu k svetlejším, ale mystickým extáznym zbierkam SVÍTÁNÍ NA ZÁPADĚ (1896) a VĚTRY OD PÓLŮ (1897). Z týchto mystických výšin sa vracia späť k ľudskému rodu v zbierke STAVITELÉ CHRÁMU (1898). Trvá tam rétorický princíp, tón vznešenosti, napätie mysliteľskej energie.
Sociálny charakter a význam nadobudla básnická kniha RUCE (1901). Ústredným symbolickým motívom sú ruky tvoriace reťaz a obopínajúce celú zem. Březina prešiel veľkú vzdialenosť od prvej zbierky k tejto. Jeho symbolický obraz človeka je teraz optimistický - je to optimizmus vybudovaný na predošlej skepse.
Z básnikovho diela zostala českej poézie ako trvalý odkaz bohatá a jemná kultivovanosť básnického jazyka, verše, hudobnosť, veľká fantázia, ale tiež intelektuálnou skladobnosťou vybavená metafora.






PRÓZA

V próze 90-tych rokov bol stále pretrvávajúcim smerom realizmus, ale s postupujúcou vnútornou diferenciáciou, ktorá závisela od toho, ako dokáže umelec preniknúť do psychológie ľudí svojej doby, na akom základe prebiehajú dejinné procesy a kam smerujú.
Idylickú harmóniu malomeštiackej rodiny v pražskom prostredí udržovali romány IGNÁTA HERMANA, z ktorých najväčší ohlas dosiahli románové príbeh OTEC KONDELÍK A ŽENICH VEJVARA (1898) a TCHÁN KONDELÍK A ZEŤ VEJVARA.
Prozaické dielo TEREZY NOVÁKOVÉ rozvíja tradíciu realistickej prózy, s dedinskou problematikou, ale otvára už aj výhľad do premeny spoločenských vzťahov a perspektív, s hlbšou psychologickou povahokresbou vybraných ľudských typov. Do tohto vývoja sa výrazne zapísal VILÉM MRŠTÍK, predstaviteľ hlavne naturalistického smeru nástupu moderny.
Napísal romány: SANTA LUCIA (1893) - ide o individuálny, osamotený a nakoniec predčasne končiaci zápas hrdinu. V románe MRŠTÍK zobrazil príbehy študentov, ktorí prichádzajú do Prahy na vysokoškolské štúdium.