Slovník literárnej teórie nám jasne vymedzuje pojem báseň nasledovne: Báseň je literárne dielo vo veršoch, väčšinou krátkeho rozsahu a lyrického ladenia. Predstavuje celok svojbytnej výpovede o svete, zjednotenej postojom autora ku skutočnosti a zacielenej k spoločenskému pôsobeniu. Okruh básnických tém bol v minulosti, napríklad za čias romantizmu značne obmedzený. Každý z nás sa určite dobre pamätá na tradičné rekvizity, akými boli mesiac, jazero, ruža, útes atď. Vo zvláštnej obľube boli gotické okná, za ktorými bezpodmienečne musela svietiť luna. Dnes je pre básnika rovnako poetické každé okno od obrovských zrkadlových tabúl hypermarketov, až po malé okienko vidieckej chalupy. A dnes možno vidieť básnickými oknami kadečo. Pre dnešného básnika niet škaredej ženy, niet zátišia alebo aktu, krajiny alebo myšlienky, ktoré by boli mimo okruhu poetických tém. Na tomto mieste sa snažíme dotknúť interpretácie umenia 20. storočia, ktoré sa viaže a je platné aj pre poéziu. V tomto období je veľmi ťažké, takmer nemožné určiť – vymedziť okruh básnických postupov. Dejiny umenia podávajú svedectvo o ich ustavičnej premenlivosti. Spomeňme si len, spolu s publikáciou Teória literatúry, na ruského básnika Borisa Pasternaka, ktorý obdivuje cestovný poriadok. Je dôležité v tejto súvislosti spomenúť pražský štrukturalizmus. Pražský štrukturalisti totiž zdôrazňovali autonómiu poetického jazyka i jeho schopnosť ozvláštňovať, aktualizovať a deautomatizovať recipientové vnímanie skutočnosti. Podstatný je pri tom výrok literárneho vedca a estetika Mukařovského, ktorý vyjadruje myšlienku: „Funkcia básnického jazyka záleží v maximálnej aktualizácii jazykového prejavu. Aktualizácia je protikladom automatizácie, teda odautomatizovanie nejakého aktu; čím viacej je akt automatizovaný, tým menej je jeho používanie sprevádzané vedomým; čím silnejšie je aktualizovaný, tým silnejšie je jeho uvedomenie.“ Spomenutý výrok dáva jasne na javo pozitívne hodnotenie už spomenutej ustavičnej premenlivosti básnických postupov. Automatizavanie a s tým súvisiace postupovanie podľa nejakých vopred daných pravidiel sa tu hodnotí ako niečo priam deštruktívne, niečo čo má veľmi zlý vplyv na úroveň samotnej básne. Naopak vyzdvihuje sa tvorivosť, „kráčanie s dobou.“
Zhrnutím niektorých myšlienok 20. storočia o poézii by teda mohla byť určitá revolúcia vo vyjadrovaní. Básnici pri tvorivej činnosti nie sú viacej viazaní na pravidlá a odporúčania. Jednoducho sa dáva voľnosť subjektívnemu videniu sveta bez zákonov a zákonitostí, pričom ambíciou umelcou už nie je napodobňovanie viditeľného, ale zviditeľňovanie existujúceho.