Pavol Rankov (odborný asistent na FiFUK, Katedra knižničnej a informačnej vedy) píše o básnickej zbierke okrem iného nasledovné: „Básnik Rudo Hauzer je ako hráč pri kartárskom stolíku. Hazarduje, hrá s odkrytými kartami. Nezakrýva nič. Možno preto sa mu podarilo z protihráčov urobiť svojich spoluhráčov. Rudo Hauzer ako správny hazardný hráč dosahuje nemožné: jednoznačným pojmom dáva úplne nové významy, nevyjadriteľné subjektívne pocity mení na všeobecne platné pravdy. Vlastne to, čo sa mení, je len uhol pohľadu...“ Na tomto mieste sa potvrdzuje nadčasovosť už spomínaného výroku Mukařovského o funkcii básnického jazyka, ktorá záleží v maximálnej aktualizácii jazykového prejavu. Teda použitím aktuálnych znalostí vedy v oblasti matematiky, fyziky a astronómie, touto silnou aktualizáciou sa dosahuje silnejšie uvedomenie. A uvedomenie je tou správnou cestou k dekódovaniu neznámych znakov v diele, prípadne k naladeniu na vnímanie.

5. Autor básnickej zbierky

Pri interpretácii je potrebné získať čo najviac informácii o autorovi, o súvislostiach vzniku diela. Podobne je to i v tomto prípade. Rudo Hauzer sa narodil v Bratislave 7.9. 1966. Po ukončení základnej školy v Bratislave- Pod. Biskupiciach, začal v roku 1980 navštevovať gymnázium v malom meste neďaleko Bratislavy, v Šamoríne. Na tunajšej škole, na hodinách literatúry si začal uvedomovať svoju identifikáciu sa s niektorými predstaviteľmi slovenského romantizmu, či surrealizmu a tak, ako prvák sa pokúšal o prvé básne. Okrem zoznámenia sa s tvorbou Krasku, či M. Figuli, to bol aj pretlak v prežívaní mladého človeka.
Prvé lásky, frustrácie a nesúlad prežívania a názorov s vtedajšou ideológiou podnecovali vznik prvých výletov do, vtedy ešte pre žiaka gymnázia, neprebádaných oblastí poézie. Nešlo iba o panenskú zem v zmysle objavovaní nového , ale takisto aj o neobmedzené možnosti v tvorbe v tej dobe oklieštenej štátnou kultúrnou doktrínou socialistického realizmu.
Uvedomujúc si schizofréniu v postupoch samotnej výuky literárneho diela cez inštitút povinného čítania sa hlásil k voľnosti výberu autora i diela, čo mu vynieslo na koncoročnom vysvedčení chválitebnú zo správania, čo malo predurčiť jeho tŕnistú cestu životom. Avšak zhoda náhod a predurčenia napísaného „vo hviezdach“ sa budúci básnik dostal hneď po ukončení gymnázia v roku 1984 na Pedagogickú fakultu UK, ktorej domovským miestom bola až do roku 1986 Trnava. Trnava svojimi vežičkami kostolov determinujúca sklony k umeleckému prežívaniu doby. Ešte v roku 1985 so svojimi dvoma spolužiakmi vytvorili akúsi neformálnu skupinu „Bez názvu píšucich“. Uskutočnili pár dadaistických seansí v posilnení dostupných opiátov.