OBSAH

1. Úvod........................................................................................................................................2
2. Definícia a myšlienky súčasnej poézie.................................................................................2
3. Poslanie interpretácie...........................................................................................................4
4. Iba matematika?...................................................................................................................5
5. Autor básnickej zbierky.......................................................................................................6
6. Ukážky básní.........................................................................................................................8
7. Záver....................................................................................................................................10
8. Zoznam použitej literatúry................................................................................................11

„Z kontrastu vyplývá souzvuk, z protivných sobě živlů
sestaven je veškeren svět.. poesie, pravá poesie.“

K. Sabina (1813-1877)
český spisovateľ

1. Úvod

Súčasné umenie používa formy a priestory fyziky, nie prirodzené umelcové vnemy, ale znalosti techniky a fyziky. Upriamuje svoju pozornosť od predmetov sveta k ich štruktúram. Vnímateľa vedie od zmyslového vnímania reálneho sveta k zdokonalenému vnímaniu prostredníctvom „mikroskopov“ – film, fotografia, televízia, rozhlas. Na základe týchto vedomostí má seminárna práca odhaliť situáciu a postavenie poézie v súčasnom svete. Stať sa tak má prostredníctvom troch básní z čerstvo vydanej básnickej zbierky začínajúceho autora. Kôli hlbšiemu nahliadnutiu do danej problematiky sa práca spočiatku venuje otázke definície pojmu poézia a zaoberá sa i výkladom niektorých myšlienok umeleckých osobností 20. storočia. Vysvetlenie samotnej interpretácie nás nakoniec privedie k jadru práce, pričom podstatnými sú v tomto prípade všetky jej časti. Každá z nich totiž napomáha objasneniu zámeru.

2. Definícia a myšlienky súčasnej poézie

Čo je poézia? Ak by sme chceli definovať tento pojem, museli by sme proti nemu postaviť to, čo poéziou nie je. No presne povedať, čo nie je poéziou, nie je dnes také jednoduché.

Slovník literárnej teórie nám jasne vymedzuje pojem báseň nasledovne: Báseň je literárne dielo vo veršoch, väčšinou krátkeho rozsahu a lyrického ladenia. Predstavuje celok svojbytnej výpovede o svete, zjednotenej postojom autora ku skutočnosti a zacielenej k spoločenskému pôsobeniu. Okruh básnických tém bol v minulosti, napríklad za čias romantizmu značne obmedzený. Každý z nás sa určite dobre pamätá na tradičné rekvizity, akými boli mesiac, jazero, ruža, útes atď. Vo zvláštnej obľube boli gotické okná, za ktorými bezpodmienečne musela svietiť luna. Dnes je pre básnika rovnako poetické každé okno od obrovských zrkadlových tabúl hypermarketov, až po malé okienko vidieckej chalupy. A dnes možno vidieť básnickými oknami kadečo. Pre dnešného básnika niet škaredej ženy, niet zátišia alebo aktu, krajiny alebo myšlienky, ktoré by boli mimo okruhu poetických tém. Na tomto mieste sa snažíme dotknúť interpretácie umenia 20. storočia, ktoré sa viaže a je platné aj pre poéziu. V tomto období je veľmi ťažké, takmer nemožné určiť – vymedziť okruh básnických postupov. Dejiny umenia podávajú svedectvo o ich ustavičnej premenlivosti. Spomeňme si len, spolu s publikáciou Teória literatúry, na ruského básnika Borisa Pasternaka, ktorý obdivuje cestovný poriadok. Je dôležité v tejto súvislosti spomenúť pražský štrukturalizmus. Pražský štrukturalisti totiž zdôrazňovali autonómiu poetického jazyka i jeho schopnosť ozvláštňovať, aktualizovať a deautomatizovať recipientové vnímanie skutočnosti. Podstatný je pri tom výrok literárneho vedca a estetika Mukařovského, ktorý vyjadruje myšlienku: „Funkcia básnického jazyka záleží v maximálnej aktualizácii jazykového prejavu. Aktualizácia je protikladom automatizácie, teda odautomatizovanie nejakého aktu; čím viacej je akt automatizovaný, tým menej je jeho používanie sprevádzané vedomým; čím silnejšie je aktualizovaný, tým silnejšie je jeho uvedomenie.“ Spomenutý výrok dáva jasne na javo pozitívne hodnotenie už spomenutej ustavičnej premenlivosti básnických postupov. Automatizavanie a s tým súvisiace postupovanie podľa nejakých vopred daných pravidiel sa tu hodnotí ako niečo priam deštruktívne, niečo čo má veľmi zlý vplyv na úroveň samotnej básne. Naopak vyzdvihuje sa tvorivosť, „kráčanie s dobou.“
Zhrnutím niektorých myšlienok 20. storočia o poézii by teda mohla byť určitá revolúcia vo vyjadrovaní. Básnici pri tvorivej činnosti nie sú viacej viazaní na pravidlá a odporúčania. Jednoducho sa dáva voľnosť subjektívnemu videniu sveta bez zákonov a zákonitostí, pričom ambíciou umelcou už nie je napodobňovanie viditeľného, ale zviditeľňovanie existujúceho.

Táto myšlienka má hlboké posolstvo. Skrýva v sebe v podstate celé zhrnutie pohľadu na umelecké dielo tejto doby. Prenesením na poéziu, na básnické dielo by sa mohol uviesť jednoduchý príklad. Ak sa v minulosti básnik snažil o vyjadrenie krásy i tak krásnej dievčiny, básnik súčasnosti hladá slová ako by zviditeľnil jej škaredú sestru. Mohlo by sa pokračovať a zamyslieť sa nad spôsobom, ako to básnik urobí. Opíše škaredú dievčinu ako to najúžasnejšie a najkrajšie čo v živote videl? Alebo jednoducho skonštatuje, že je škaredá? V oboch prípadoch zviditeľní existujúce – dievčinu. Ako to vymyslí, je však na ňom. Každý slovný prejav v istom zmysle štylizuje a pretvára udalosť, ktorú opisuje. Napriek tejto fylozofii je zaujímavé sledovať, že sa v dielach mnohých autorov objavujú podobné, povedal by som večné témy, akými sú žena, láska, sklamanie.. a k nim i podobné vyjadrovacie spôsoby, akými sú úžas, zdesenie, omámenie atď.

3. Poslanie interpretácie

V učebných textoch Pedagogickej fakulty UMB Banská Bystrica, nazvaných Interpretácia výtvarného diela sa uvádza, že „výtvarné dielo spĺňa v živote človeka rad funkcií, ktoré formujú osobnosť človeka, zasahujú do jeho života, usmerňujú isté životné činnosti alebo tlmia životné problémy.“ Spomínané tvrdenie by sme mohli aplikovať na umelecké diela vo všeobecnosti. Veď i báseň formuje osobnosť človeka a môže i tlmiť jeho životné problémy. V dnešných časoch dochádza k ovplyvňovaniu človeka umením oveľa intenzívnejšie, ako tomu bolo po iné obdobia. Umenie totiž „vyšlo do ulíc.“ Ľudia sa denne stretávajú a sú teda priamo vystavení pôsobeniu umeleckých diel. Spomeňme len reklamné pútače, plagáty, alebo také pozadie obrazovky vášho počitača. Dalo by sa povedať, že hrozí zánik diela, ako estetického zážitku a stáva sa len akýmsi predmetom marketingového bádania. V reklame na auto sa použije obraz od Picassa s dominanciou červenej farby na umocnenie rýchlosti a dynamickosti produktu a nie pre jeho umeleckú hodnotu. Aby sa tak nestalo, je potrebné umelecké dielo pochopiť, alebo ho aspoň spoznať. Proces spoznávania umeleckého diela prebieha na úrovni percepcie – vnímania. Percepcia nám odhaľuje, z čoho sa dielo skladá, teda elementy, či prvky diela, ako aj ich kvalitu. S procesom spoznávania súvisí aj dekódovanie znakov, ktoré boli vytvorené z elementov diela. To pravda nestačí na porozumenie. Porozumenie súvisí s procesom recepcie – prijímania. Recepcia predpokladá percepciu, ale aj ďalšiu reakciu príjemcu na dielo.

Aby sa takáto plnohodnotná recepcia mohla uskutočniť, je potrebná vo väčšine prípadov interpretácia – verbálny, slovesný výklad diela. Existujú diela, ktoré stačí vizuálne vnímať, prípadne stotožniť sa s nimi, ako napríklad pri krajinomaľbe alebo portrétoch. Ako sa ďalej uvádza v už spomínaných učebných textoch: „Tieto diela nepotrebujú verbalizovanú podobu interpretácie na to, aby sme do nich vstúpili, lebo v nich prebieha interpretácia v podvedomí ľudskej psychiky súčasne s ich vnímaním alebo prežívaním.“ Je však ťažké presne určiť, ktoré umelecké dielo má pre ktorého príjemcu spomenutý charakter. Je predsa všeobecne známe a určite to všetci poznáme, že človek nie je v každom okamihu schopný rovnako prijímať to ktoré umelecké dielo. Je na to potrebné duševné naladenie. V jednej chvíli má človek náladu na hudbu, v inej na poéziu. Stane však i to, že stojíme pred umeleckým dielom, povedzme básňou, bezradne. Dielo nás vôbec neosloví, je nám ľahostajné, alebo nechápeme, čo sa nám snaží autor prostredníctvom diela povedať. Tu by nám mala pomôcť interpretácia. Pomocou nej dekódujeme neznáme znaky v diele, prípadne nás môže i naladiť na vnímanie.

4. Iba matematika?

Na tomto mieste je zaujímavé sa vrátiť na úvod práce, k myšlienke, že súčasné umenie používa formy a priestory fyziky, nie prirodzené umelcové vnemy, ale znalosti techniky a fyziky. Upriamuje svoju pozornosť od predmetov sveta k ich štruktúram.. Zaujímavé sa to javí v porovnaní s básnickou zbierkou, o ktorej bude ďalej reč. Autorovi sa totiž podarilo skĺbiť svoje prirodzené vnemy so znalosťami fyziky a matematiky. Práve pre túto zaujímavú jedinečnosť sú básne vhodné k bližšej interpretácii.
Iba matematika je názov básnickej zbierky – prvej publikácie mladého básnika Rudolfa Hauzera. Ide o tri desiatky básní, v ktorých sa autor zaoberá vzťahom medzi mužom a ženou a už z názvu zbierky vyplývajú technické inšpirácie. Sú nimi matematika a astrofyzika. Ide teda o pokus s poéziou ozvláštnenou o tieto nové rozmery. Autor sa pokúša pozrieť sa na vzťah muža a ženy nie zo sociálneho hľadiska, ale z hľadiska vedy. Čitateľ má už po prvých kontaktoch s básňami pocit, že sú písané jednoducho. Zložitosť je akoby zámerne vymazaná, pritom tu nechýbajú hlboké myšlienky. Skôr ide o spôsob písania v ktorom, ak človek ovláda základné matematické pojmy, či pojmy z astronómie, má to jednoduchšie. To ale neznamená, že sú básne pre ostatných nadostupné na pochopenie. Skôr naopak. Autor akoby si za hlavnú úlohu určil jednoduchosť.

Pavol Rankov (odborný asistent na FiFUK, Katedra knižničnej a informačnej vedy) píše o básnickej zbierke okrem iného nasledovné: „Básnik Rudo Hauzer je ako hráč pri kartárskom stolíku. Hazarduje, hrá s odkrytými kartami. Nezakrýva nič. Možno preto sa mu podarilo z protihráčov urobiť svojich spoluhráčov. Rudo Hauzer ako správny hazardný hráč dosahuje nemožné: jednoznačným pojmom dáva úplne nové významy, nevyjadriteľné subjektívne pocity mení na všeobecne platné pravdy. Vlastne to, čo sa mení, je len uhol pohľadu...“ Na tomto mieste sa potvrdzuje nadčasovosť už spomínaného výroku Mukařovského o funkcii básnického jazyka, ktorá záleží v maximálnej aktualizácii jazykového prejavu. Teda použitím aktuálnych znalostí vedy v oblasti matematiky, fyziky a astronómie, touto silnou aktualizáciou sa dosahuje silnejšie uvedomenie. A uvedomenie je tou správnou cestou k dekódovaniu neznámych znakov v diele, prípadne k naladeniu na vnímanie.

5. Autor básnickej zbierky

Pri interpretácii je potrebné získať čo najviac informácii o autorovi, o súvislostiach vzniku diela. Podobne je to i v tomto prípade. Rudo Hauzer sa narodil v Bratislave 7.9. 1966. Po ukončení základnej školy v Bratislave- Pod. Biskupiciach, začal v roku 1980 navštevovať gymnázium v malom meste neďaleko Bratislavy, v Šamoríne. Na tunajšej škole, na hodinách literatúry si začal uvedomovať svoju identifikáciu sa s niektorými predstaviteľmi slovenského romantizmu, či surrealizmu a tak, ako prvák sa pokúšal o prvé básne. Okrem zoznámenia sa s tvorbou Krasku, či M. Figuli, to bol aj pretlak v prežívaní mladého človeka.
Prvé lásky, frustrácie a nesúlad prežívania a názorov s vtedajšou ideológiou podnecovali vznik prvých výletov do, vtedy ešte pre žiaka gymnázia, neprebádaných oblastí poézie. Nešlo iba o panenskú zem v zmysle objavovaní nového , ale takisto aj o neobmedzené možnosti v tvorbe v tej dobe oklieštenej štátnou kultúrnou doktrínou socialistického realizmu.
Uvedomujúc si schizofréniu v postupoch samotnej výuky literárneho diela cez inštitút povinného čítania sa hlásil k voľnosti výberu autora i diela, čo mu vynieslo na koncoročnom vysvedčení chválitebnú zo správania, čo malo predurčiť jeho tŕnistú cestu životom. Avšak zhoda náhod a predurčenia napísaného „vo hviezdach“ sa budúci básnik dostal hneď po ukončení gymnázia v roku 1984 na Pedagogickú fakultu UK, ktorej domovským miestom bola až do roku 1986 Trnava. Trnava svojimi vežičkami kostolov determinujúca sklony k umeleckému prežívaniu doby. Ešte v roku 1985 so svojimi dvoma spolužiakmi vytvorili akúsi neformálnu skupinu „Bez názvu píšucich“. Uskutočnili pár dadaistických seansí v posilnení dostupných opiátov.

Ich heslom bolo „umenie pre umenie“. Bolo to obdobie hustého vstrebávania vtedy indexových autorov z trnavskej knižnice Spolku sv. Vojtecha. Tak sa Hauzerovi dostali do rúk autori ako B. Kafka, či G. Bachelard so svojou Psychoanalýzou ohňa. Ďalší so skupiny zaobstarali takmer kompletné dielo Thákura a Hesseho, či amerických beatnikov, napr. Ferlinghetiho, ktorého mal Hauzer pri posteli na študentskom internáte takmer neprestajne rozčítaného. Všetci daní autori usmernili cestu budúcemu básnikovi. Celá skupina sa začala samostatne so svojimi poetickými výtvormi zúčastňovať súťaží umeleckej tvorivosti vysokoškolákov. Hauzer si niekoľko raz odnáša z Prešova cenu. V tomto období takisto participuje na obsahu školského časopisu a pokúša sa o presadenie s vlastnou tvorbou vo vybraných časopisoch, čo sa nakoniec podarí debutom v literárno- kritickom časopise Romboid v roku 1988, v roku ukončenia štúdia na Ped. fakulte, na katedre špeciálnej a liečebnej pedagogiky.
Počas vojenskej služby sa Hauzer zúčastňuje armádnej súťaže umeleckej tvorivosti, úspešne postúpi s autorským čítaním svojich veršov za doprovodu gitarovej a huslovej hry známej pražskej porevolučenj skupiny „Psí vojáci“ do celoštátneho kola, kde získava čestné uznanie.
Od roku 1989 je Hauzer zamestnaný ako terapeut v ústave soc. starostlivosti, kde prežíva šesť rokov. Prostredie ťažko mentálne postihnutej mládeže necháva stopy i na jeho ďalšej tvorbe. V období na začiatku deväťdesiatych rokov začína Hauzerova úspešná spolupráva s literárno- filozofickým časopisom Tvorba T, kde uverejňuje svoje básne a rozhovory. Cez redaktorov časopisu sa jeho poézia dostáva do rúk niektorých popredných predstaviteľov slovenskej kultúrnej scény. V týchto rokoch začína aj s prózou. Jedna z prvých jeho poviedok „Nebyť jej“ je uverejnená v časopise mladej literatúry Dotyky, čo mu zabezpečí finálovú účasť na celoslovenskej prehliadke mladej tvorby „Jašíkové Kysuce“. Tu sa stretáva s tiež vtedy ešte len začínajúcim autorom P. Rankovom, ktorý v polovici dev. rokov získava prestížnu Kraskovu cenu. Ich umelecké priateľstvo je finalizované v podobe Rankovovho predslohu k básňam v Hauzerovej prvotine „Iba matematika“ z roku 2003.
Nasledujúce obdobie po ukončení spolupráce s Tvorbou T je charakterizované spoluprácou s denníkom Sme a Sme na nedeľu, v podobu literárnych recenzií. Toto obdobie je zavŕšené Hauzerovou pravidelnou rubrikou. Po tomto období, čoby už ako zamestanec pedagogicko-psychologickej poradne tvorí viac prozaických útvarov.

Nie sú však uverejnené v časopisoch a tak sa pokúša o väčšie prozaické dielo. V tomto období vyhráva konkurz na post zástupcu šéfredaktora v časopise Harmónia, patriacej ku vydavateľskej skupine Juven. Ani nie po piatich mesiacoch z tohto postu odchádza do komerčnej oblasti reklamnej agentúry a neskôr do farmaceutickej firmy. Jeho striedanie zamestaní evokuje život viacerých spisovateľov, ktorí pre umenie boli ochotní obetovať svoje oporné body, aby sa dočkali situácie, kedy budú už len spisovateľmi a budú môcť po vzore slávneho sochára Rodina zatratiť inšpiráciu a len pracovať. A tak v tomto roku bez ohľadu na Hauzerove skutočné povolanie, ktoré sa pri tvrdej práci modelovania literatúry akosi stráca v nedohľadne, vychádza debut „Iba matematika“. 6. Ukážky básní

NO TOTO?!
a ja si opäť môžem sadnúť a písať
a porovnávať ťa s hviezdami,
ktoré sa ešte len majú narodiť,
aj keď už dávno jestvujú...
pozerám smerom k tebe
bez Hubblovho teleskopu
a tak neodhadnem vzdialenosti,
farby,
ani kmitočty,
nehovoriac o pocitoch a emóciách,
na ktoré nestačia ani vybrúsené šošovky
...že vraj všetko pochopím iba cez
lásku, povedala
no toto?!...

- V ukážke sa autor stavia do role vedca. Čitateľ má pocit a pri troche fantázie si vie i predstaviť príbeh astrofyzika žijúceho mimo ľudí, v samote observatória. Pre neho je jediným zmyslom veda, skúmanie a bádanie. Keď sa však zamiluje do ženy, rúcajú sa u neho všetky konštanty a prestáva rozumieť svetu. Svet už nie je vysvetliteľný na základe fyzikálnych zákonov. Stáva sa pre neho veľkým neznámim, keď v tom sa všetko vysvetluje: „že vraj všetko pochopím iba cez lásku, povedala...“ Koniec básne je poznačený pokojom z jednoduchosti.

ODMIETAM SA OPAKOVAŤ
počula si už o fázach
vývoja hviezdy?...
biely obor, červený trpaslík,
supernova,
už neviem v akom poradí,
no princípom je ustavičné
opakovanie,
a ty chceš, aby sme začali
odznova?,
prejsť tými fázami
a koľko námahy to dalo, aby sme
vybuchli,
akoby zaiste aj Boh povedal:
„odmietam sa opakovať“

- Básnikovi sa v diele darí geniálnym spôsobom zasadiť astrofyziku do bežného života a tak ju ponúknuť širokým masám. Veď koľko je na svete ľudí, ktorí prežili po rozchode s milovanou osobou jej návrat a návrh na „začatie odznova“. Ide tu o ukážkový príklad „kráčania z dobou“, ide o Mukařovského pozitívne hodnotenie ustavičnej premenlivosti básnických postupov.

Nakoniec, prečo nevyjadriť odmietnutie touto formou?

KOZMICKÝ PRACH
ako medzi hviezdami,
kde nič nie je okrem vákua,
antihmoty a
akejsi neidentifikovateľnej
príťažlivej sily,
samozrejme, že hovorím o tebe,
o tom prachu,
v ktorý ma dennodenne obraciaš,
aby si si ma opäť sypala na hlavu,
kto je teda na vine? a ja ti na to:
uver dnes niečo dobré na víne,
ľahneme si k tomu a budeme pozerať
na hviezdy

- V tomto prípade sa môže zdať, že autor naznačuje dialóg medzi manželmi. Na prvý pohľad by mohlo ísť o hádku, keďže sa spomína „kto je teda na vine?“ Môže však ísť i o zamilovanú konverzáciu. Ako prvý prehovorí manžel. Ten definuje spoločný vzťah, ktorý má z času na čas problémy. Manželka však zakaždým odpúšťa. I keď cíti voči manželovi hnev a „obracia ho na prach“, v zápätí sa všetko vysvetluje, dochádza ku harmónii a ten prach si manželka z lásky „opäť sype na hlavu“. Z otázky „kto je tada na vine?“ je zrejmé, že za hádky môže vo väčšine prípadov manžel. Ten namiesto odpovede na otázku hovorí o jedle, ktoré má byť začiatkom romanticky prežitého večera. Týmto spôsobom akoby si chcel udobriť svoju ženu. Básnik používa metafory, príjemné slovné hračky spojené s väčnosťou vesmíru, ktorá je v tomto prípade možno vzorom pre väčnosť manželského vzťahu.

7. Záver

Pavol Rankov uvádza, že postmoderní kultúrni tvorcovia sa do svojich diel snažia vložiť tzv. dvojitý kód, aby oslovili a zaujali rovnako masové publikum, ale aj vzdelanú elitu. Týmto spôsobom kódovania vytvárajú dielo, ktorého znakovú štruktúru môže recipient vnímať tak, že pod prvoplánovým významom nájde ešte spodnú, hlbšiu významovú štruktúru. Umelci neustále hladajú nové cesty prístupu k umeleckým dielam. Cesty, ktorými by sa dostali čo najbližšie k prijímateľovi. Cesty, ktorými by dokázali osloviť množstvo ľudí. Pre umenie súčasnosti je teda typické Habermasom zatracované experimentovanie. V poézii, ako sme sa o tom mohli presvedčiť, to platí rovnako. Na príklade básnika Hauzera sme okúsili kreativitu, ktorá je však ako aktualizácia pojmov a prístupov potrebná pre silu v uvedomovaní si diela. A v tom je možno návod na to, aby sa i poézia, ako nemoderná časť umenia stala prijímateľmi vo veľkej miere vyhladávanou.
Seminárna práca mala za úlohu odhaliť situáciu a postavenie poézie v súčasnom svete. V konečnom dôsledku, vychádzajúc zo zistení však i okrajovo navrhla možnosť zlepšenia situácie v danej problematike. Pritom sa neuvádza definitívny záver, len sa navrhuje možná cesta. Záver teda ostáva otvorený a uvedenie jednotlivých častí, alebo celej práce do kladného, či záporného svetla sa ponecháva na čitateľovi.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Poézia v súčasnosti - začínajúci autor (seminárna práca)