Staroveké Grécko zaberalo južnú časť Balkánskeho polostrova, Peloponéz, ostrovy Egejského mora a pobrežie Malej Ázie. Starovekí Gréci svoju vlasť nazývali Heleda a seba Heléni. Zakladali si mestá, tzv. Poleis, ktoré boli centrom ich života. Staroveké Grécke umenie, ktoré sa zrodilo z minojskej a mykénskej kultúry, sa právom pokladá za základ európskej civilizácie a nepretržitý prameň inšpirácie. Od začiatku nieslo pečať individualizmu, racionalizmu a estetizmu. Prešlo troma fázami vývoja: archaickým obdobím ( 7. až 5. storočie p.K.), klasickým obdobím ( 5. až 4.storočie p.K.) a helenistickým obdobím ( 4. storočie p. K. až 5. a 6. storočie n.l.). Na rozvoj starovekého gréckeho umenia, okrem úspešného hospodárskeho a politického rozvoja poleis, priaznivo vplývali aj ich rozsiahle styky s ostatným svetom, demokratické formy ich vlád a účasť slobodných občanov na verejnom živote. Progresívnu úlohu zohrala aj existencia jednoduchého hláskového písma, ako aj gréckej mytológie a filozofie.
ARCHITEKTÚRA
Architektúra starovekého Grécka nepoznala pyšnú monumentálnosť s nadľudskými rozmermi. Bola striedma, praktická a racionálna. Slúžila obyvateľom poleis, ale nechýbal jej ani estetizmus. Základným stavebným materiálom bol kameň, mramor a tehla. Uplatňoval sa princíp vertikálnej podpery – múr, stĺp a horizontálneho prekladu – klada. Významným architektonickým prvkom bol stĺp, podľa ktorého sa rozlišovali tri stavebné slohy: dórsky, iónsky a korintský. Pevný, ťažký a tradícií sa pridržiavajúci dórsky sloh vynikal jednoduchosťou hmoty a prostou výzdobou. Jeho stĺpy boli masívne, spočiatku hladké, neskôr žliabkované. Jednoduchá hlavica sa podobala bochníku chleba. Najlepšie zachovanou stavbou v tomto slohu je chrám bohyne Héry v juhotalianskom Paeste a Hefaistova svätyňa Teseion na aténskej Akropole.
Keďže iónsky sloh už nebol taký zaťažený tradíciami, mnohé zmeny sa prejavili práve pri ňom. Jeho stĺpy boli štíhlejšie, ľahšie a elegantnejšie, smerom dohora sa zužovali. Štvorstenné hlavice zdobili dve volúty stočené smerom dolu. Driek stĺpa niekedy nahrádzali sochy ženských postáv, tzv. karyatídy. Najdokonalejšou ukážkou syntézy dórskeho a iónskeho slohu je Partenón – svätyňa bohyne Atény na Akropole v Aténach.
Korintský stĺp sa v podstate zhoduje so stĺpom iónskeho slohu, pričom zmena je badateľná iba v hlavici, ktorá bola vyzdobenejšia. Mala tvar kvetinového koša, z
1
ktorého „vyrastali“ listy, ukončené volutami.