Estetické aspekty recepcie hudby v kyberpunkovej hudobnej kultúre. Diplomová práca. katedra estetiky FFUK Bratislava 1997
[email protected]

Kvôli prehľadnosti budem daný kontrakultúrny hudobný smer označovať ako Trancemusic
a to v troch vývojových štádiách: začiatkom 80-tych rokov - House music, koniec
80-tych a začiatok 90-tych rokov - Acid house a v súčasnosti Post acid house.1
Vo svojej práci by som sa chcel aspoň čiastočne pokúsiť vypracovať teóriu predstavujúcu kyberpunk ako možnú vlakovú loď súčasného umenia doby, ktorú sme si zvykli označovať ako postmodernú. z knihy W. Welscha Naša postmoderná moderna2
Charakteristické pre postmodernú realitu oproti realite predchádzajúcej je to, že nepredstavuje parciálny fenomén vovnútri celkového horizontu, ale že sa dotýka každého takého horizontu, prípadne rámca či pôdy. Preniká k mnohosti horizontov, spôsobuje rozdielnosť situačných kontextov, určuje rozmanitosť základov, na ktorých sa pohybujeme. Ide k substancii, pretože ide ku koreňom. Pravda, spravodlivosť, ľudskosť sú nabudúce v množnom čísle. Radikálna postmoderná pluralita sa rozchádza s onými uzátvorkovateľmi a hľadačmi jednoty, ktorý dúfajú v nejakú totalitu, ktorá sa však nemôže nikdy uskutočniť inak ako totalitne. Požaduje etiku nového typu, etiku primeranú tomuto radikálnemu a eo ipso konfliktnému pluralizmu.
Je treba rozvinúť úplne novú koncepciu rozumu, ktorá ani neignoruje mieru skutočnej diferencie, ani sa zbytočne nevzdáva nárokov na komunikáciu, ale ukazuje aj zachováva hranice rozdielnych foriem racionality a umožňuje a realizuje prechody a stretávania medzi nimi, a ktorá potiaľ obnovuje klasickú funkciu rozumu voči výtvorom rozvažovania. Tento - špecificky "postmoderný" - koncept rozumu tu Welsch charakterizuje ako "transverzálny rozum". Jedná sa o to, že sme systematicky desenzibilovaný pre vnímanie detailu, faktúry. Stvárňovacie prvky vnucujúc sa nám nemáme vnímať ako také, pretože oni nám majú vytvárať určitú naladenosť. Majú pôsobiť v atmosfére roztáčajúcej simuláciu krásneho života a konzumu. Simulácia nás nasmeruváva k neustále novému rozvyrovaniu vzrušenosti prostredníctvom drobných udalostí alebo neudalostí. Takéto podnety mali kedysi svoj účel v tom, že mali podnecovať kontempláciu. Autor sa odvoláva na Kanta, ktorý písal o tom ako nás obrazotvornosť pri pohľade na plápolajúci oheň dostáva do stavu "volnej hry" fantázie a to ju podnecuje do autonómnej tvorby.