Oproti tomu však v postmoderne-konzumnom prostredí majú tieto podnety iný zmysel. Vytvárajú vyprázdňujúcu eufóriu a stav tranzovej nezúčastnenosti. Ide o nezúčastnenosť, znecitlivenie, pritom až na omamne vysokej úrovni podnetov.Estetická animácia prebieha ako narkóza - a to ako opojenie ale aj ako otupenosť. Dôvera k zmyslom sa úplne stratila, to platí počínajúc jadrovou energiou (autor tu používa príkla Černobyľu) až po supermarket. To, čo je nám príjemné, nás zároveň ničí. Technologizácia zmenila skutočnosť do takej miery, že naše pomerne pohodlné, od prírody konzervatívne, zmysly sa stali nielen nespoľahlivé, ale kontraproduktívne. Metafyzika, svojim odklonom od zmyslového, kladie dôraz na anestetiku. Moderna, hlásaním nového modelu a ideálu človeka - ideálu krásy - kladie dôraz na estetiku.
Súčasná postmoderna nevystupuje ani za estetiku ani za anestetiku. Jej pozornosť sa zameriava na spojenie, na vzájomnú súhru, prepletenosť estetiky a anestetiky. (podobnost so Sorokinom?)
Myslenie, ktoré chce byť primerané našej dobe sa musí konfrontovať s fenoménmi neprehľadnosti a ambivalencie. Musí operovať s figúrami ako zvrat, spletenosť, divergencia. Všetko estetické je totiž ako také už nevyhnutne späté s anestetickým.
Túto tézu podkladá celým radom dôvodov. Prvým z nich sú nálezy psychológie a fenomenológie vnímania. Jedná sa o vzťah anestetiky k objektivizmu. No rozhodne s touto tézou nemožno súhlasiť pri problematike svetla, rytmu, zvuku na úplne základnej rovine vnímania. Aj keby sme oslepli a ohluchli bez ohľadu na to či chceme alebo nie budeme cíti v bránici silné rytmické basové vibrácie
hlasno reprodukovanej trance hudby, tak ako je prezentovaná na Rave parties.)
Nie sme len vysoko vyspelými živočíchmi majúcimi do mozgu zabudované
biologické počítače, sme zároveň aj pole vedomia bez hraníc, prekračujúce čas, priestor, hmotu a lineárnu kauzalitu.
V dôsledku toho, že Grof mohol sledovať doslova tisícky osôb, prežívajúcich mimoriadne stavy vedomia, je presvedčený, že naše individuálne vedomie nás spojuje nielen s naším najbližším okolím a rôznymi obdobiami našej vlastnej minulosti, ale aj s udalosťami, ktoré sú ďaleko mimo dosahu našich fyzických zmyslov a siahajú do iných historických období, do prírody a do kozmu. Albert Einstein "Psýché občas funguje mimo rámec časoprostorového zákona příčinnosti. To naznačuje, že naše koncepce prostoru a času, a tedy i příčinnosti, jsou neúplné.