Vytvoril plány pre kráľovský palác Louvre, avšak stavba sa nerealizovala podľa jeho plánov pre nepochopenie zo strany Francúzov. Ako sochár vytvoril mnoho vynikajúcich diel, z ktorých najznámejšie sú náhrobky niekoľkých pápežov, portréty vynikajúcich osobností a chýrna Tritónová fontána na Piazza Barberini v Ríme.

FRANCESCO BORROMINI (1599 – 1667) bol popri Berninim najznámejší barokový staviteľ. Do Ríma prišiel z Milána okolo roku 1614, kde pracoval pod vedením svojho strýka Carla Maderna. Začínal ako kamenár a kreslič plánov, napokon až do roku 1634 pracoval samostatne ako architekt. Vystaval mnohé kostoly i súkromné paláce so zložitými tvarmi pôdorysov.

Maliari:

CARAVAGGIO (vlastným menom Michelangelo Merisi) vo svojich prácach zobrazoval krásu živej hmoty a tvaru. Hlásal návrat ku skutočnosti, za čo ho môžeme pokladať za prvého barokového realistu. Namaľoval zátišie Košík s ovocím, ktoré sa zaraďuje ako prvé rovnocenné zátišie medzi tradičné druhy maliarstva. Obrazy s náboženskou a alegorickou tematikou podával realisticky a obrazne ich zaradil do skutočnosti súčasného a všedného života. Majstrovsky vedel zobraziť psychiku človeka, ľudskú krutosť a ľudskú krvilačnosť. Najznámejšie obrazy sú Mučenie svätého Matúša, Ukrižovanie svätého Petra.

GUIDO RENI (1575 – 1642) bol maliar ľúbostných obrazov, v ktorých používal kontrasty bieleho svetla a čierneho tieňa. Svojou tvorbou veľmi prispel k vývoju grafiky. Keď mal dvadsať rokov vstúpil do akadémie Carracciovcov. Neskôr ju opustil, osamostatnil sa a odišiel do Ríma. Jeho vrcholným dielom je rozmerná freska v kasíne paláca Rospigliosiovcov v Ríme, ktorá znázorňuje Auroru na čele sprievodu Apolóna a Múz. Okrem fresiek namaľoval veľa obrazov s náboženskými a mytologickými námetmi, napr. Únos Deianeiry a Preteky Atlanty a Hippomena.

GIAMBATTISTA TIEPOLO bol presláveným majstrom nástennej maľby. Jeho hlavným vyjadrovacím prostriedkom bola reakcia svetla na tvary. Jeho tvorba znamenala vyvrcholenie talianskeho barokového maliarstva.





Barokové umenie v Španielsku

Sedemnáste storočie v Španielsku sa všeobecne pokladá za obdobie hospodárskeho a politického úpadku. Rozhodne sa však toto hodnotenie nevzťahuje na výtvarné umenie a literatúru, pre ktoré spomínané obdobie plodné, rozmanité, plné kontrastov. V architektúre sa postupne vyvinuli barokové formy, v maliarstve a sochárstve vznikali diela realistické a hlboko humanistické, aké vtedy v iných krajinách nejestvovali.