Barok

Barok je umelecký štýl, označujúci jednu epochu v európskom kultúrnom vývine. Vznikol v polovici 16. storočia v Taliansku z renesancie (Michelangelo), ktorý prvky pojal subjektívne, ujal sa v západnej a strednej Európe, kde podnietil vznik národných umeleckých škôl. Hlboko ľudské realistické diela zobrazujúce svet jednoduchých ľudí a vecí vznikali aj v Španielsku, ale najmä v Holandsku, vďaka rastúcej úlohe meštianstva. Vo Francúzsku sa rozšíril monumentálny štýl, v ktorom prevládajú klasické prvky. Rozšíril sa aj do Ruska, Turecka a čiastočne zasiahol dŕžavy Španielska a Portugalska v Amerike. Prejavil sa najmä vo výtvarnom umení, ale poznačil aj literatúru a celý životný štýl doby. Charakterizuje ho dynamika, pohyb, šikmé a zakrivené línie, sklon k monumentalite, pompéznosti a iluzívnosti, myseľ ľudí bola usmerňovaná do sveta emócií, zjavení a vytržení. Jeho osou v strednej Európe bola protireformácia, vlastným ideologickým substrátom príslušnosť k feudálnemu systému, a preto zasiahol aj protestantské cirkvi, spoločnými nositeľmi cirkev a šľachta. Ľudové vrstvy ho preberali oneskorene a pozmenene. V 18. storočí upúšťal od monumentálnej funkčnosti a dával vyniknúť drobnému detailu, čím vyústil do rokoka. Jeho trvanie v jednotlivých krajinách nebolo rovnaké, strednú Európu zasiahol začiatkom 17. storočia. Barokové umenie, otázky jeho vzniku a proces formovania boli dlho nevyjasnenou kapitolou dejín umenia. Osvetľovali sa postupne, tak ako sa postupne vyhraňovala definícia baroka ako slohu, ako sa spresňovalo jeho časové vymedzenie v jednotlivých kultúrnych oblastiach, ako sa ozrejmovali jeho funkcie a jeho objektívne hodnoty. V základných estetických a historických otázkach, týkajúcich sa tohto slohového obdobia, sa dnes už názory historikov umenia zhodujú. Sporná je ešte otázka pôvodu slova barok. Niektorí odborníci ho odvodzujú z gréckeho slova „báros“, ktoré znamená „ťarchu“, „hojnosť“, narážajúc na prezdobenosť umeleckých diel; podaktorí ho odvodzujú z latinského výrazu „verruca“ čiže „bradavica“, iní zas hľadajú jeho pôvod v portugalskom slove „barocco“ alebo v španielskom „barrueco“ a či „berrueco“, ktorým sa označovali veľké perly nepravidelných tvarov. Barokový sloh sa v architektúre prejavuje stavbou pompéznych kostolov so zložitými pôdorysmi, v ktorých jednotlivé priestory vytvárajú mnohotvárne členené celky. Steny, ktoré sú bohato ozdobené ornamentami i sochami, vzrušene sa prehýbajú a vlnia.

Kupolami i oknami chrámových priestorov preniká svetlo, ktoré rafinovane osvetľuje fresky s anjelmi, božskou trojicou, a tak otvára pohľad do umele vytvoreného priestoru nebies. Klenby sa tiež hojne ozdobovali nástennými maľbami. Účinok maľby sa zosilňoval množstvom zlatých ozdôb.
Maliarstvo úzko spolupracuje s architektúrou a pôsobí na city jednoduchého človeka drastickým znázorňovaním utrpenia svätcov. Prinieslo nové priestorové cítenie, ktoré v plošných umeniach prešlo až do agresie iluzionizmu a zrakového klamu. Najúčinnejším prvkom pôsobiacim na city človeka je farba a svetlo. Nástenné maliarstvo pomáhalo architektúre vytvárať iluzórny priestor, a tak dosiahnuť spojenie pozemského sveta s nadpozemským. V priestorových umeniach sa urobili prvé kroky ku krajinnému plánovaniu (vnášanie prírody do mesta a mesta do prírody). Pre dosiahnutie atraktívnosti používali maliari vo svojich víziách zo skutočnosti odpozorované realistické tvary.
Maľovali sa aj tabuľové obrazy olejovými farbami. Námety týchto malieb boli náboženské, ale aj historické, alegorické. Okrem toho sa s obľubou maľovali portréty, krajinky, zátišia i zvieracie motívy.
Tak ako maliarstvo, aj sochárstvo mimoriadne dokonale spolupracuje s architektúrou. Baroková plastika splýva s architektúrou v dômyselnej súhre. Sochárska výzdoba organicky zrastá so stavebnými prvkami, a tak sa účinne zúčastňuje na rytmizácii priestoru. Baroková socha prechádza výraz vnútorného duševného stavu, ktorý je navonok vyjadrený dynamickým pohybom, čím narúša zákony statického pokoja.

Barokové umenie v Taliansku

Za otcov baroka v Taliansku sa označovali Gian Lorenzo Bernini a Francesco Borromini, hoci v skutočnosti boli iba jeho nadšenými šíriteľmi. Prvé prejavy tohto slohu sa hľadajú už na začiatku 16. storočia a za pôvodcu nového slohu sa pokladá dokonca aj Michelangelo Buonarroti.
Keď pripustíme, že pre barokové umenie je typické hromadenie tvarov a ich deformácia, nemôžeme poprieť, že Michelangelo a jeho žiaci pripravovali smer, v ktorom neskôr pokračovali Bernini a Borromini. Niektoré Michelangelove diela – ako je návrh na priečelie florentského kostola San Lorenzo a schodisko knižnice tohto chrámu (Biblioteca Laurenziana) – odhaľujú v jeho invencii zárodky princípov baroka.

Hlavní predstavitelia:

Architekti a sochári:

GIAN LORENZO BERNINI (1598 – 1680) bol najväčším zjavom barokového umenia Talianska. Bol sochárom, staviteľom a maliarom. Vynikol ako sochár a neskôr ako architekt. Vytvoril veľa stavieb a tiež pokračoval v stavbe chrámu sv. Petra v Ríme, kde vytvoril aj povestnú kolonádu.

Vytvoril plány pre kráľovský palác Louvre, avšak stavba sa nerealizovala podľa jeho plánov pre nepochopenie zo strany Francúzov. Ako sochár vytvoril mnoho vynikajúcich diel, z ktorých najznámejšie sú náhrobky niekoľkých pápežov, portréty vynikajúcich osobností a chýrna Tritónová fontána na Piazza Barberini v Ríme.

FRANCESCO BORROMINI (1599 – 1667) bol popri Berninim najznámejší barokový staviteľ. Do Ríma prišiel z Milána okolo roku 1614, kde pracoval pod vedením svojho strýka Carla Maderna. Začínal ako kamenár a kreslič plánov, napokon až do roku 1634 pracoval samostatne ako architekt. Vystaval mnohé kostoly i súkromné paláce so zložitými tvarmi pôdorysov.

Maliari:

CARAVAGGIO (vlastným menom Michelangelo Merisi) vo svojich prácach zobrazoval krásu živej hmoty a tvaru. Hlásal návrat ku skutočnosti, za čo ho môžeme pokladať za prvého barokového realistu. Namaľoval zátišie Košík s ovocím, ktoré sa zaraďuje ako prvé rovnocenné zátišie medzi tradičné druhy maliarstva. Obrazy s náboženskou a alegorickou tematikou podával realisticky a obrazne ich zaradil do skutočnosti súčasného a všedného života. Majstrovsky vedel zobraziť psychiku človeka, ľudskú krutosť a ľudskú krvilačnosť. Najznámejšie obrazy sú Mučenie svätého Matúša, Ukrižovanie svätého Petra.

GUIDO RENI (1575 – 1642) bol maliar ľúbostných obrazov, v ktorých používal kontrasty bieleho svetla a čierneho tieňa. Svojou tvorbou veľmi prispel k vývoju grafiky. Keď mal dvadsať rokov vstúpil do akadémie Carracciovcov. Neskôr ju opustil, osamostatnil sa a odišiel do Ríma. Jeho vrcholným dielom je rozmerná freska v kasíne paláca Rospigliosiovcov v Ríme, ktorá znázorňuje Auroru na čele sprievodu Apolóna a Múz. Okrem fresiek namaľoval veľa obrazov s náboženskými a mytologickými námetmi, napr. Únos Deianeiry a Preteky Atlanty a Hippomena.

GIAMBATTISTA TIEPOLO bol presláveným majstrom nástennej maľby. Jeho hlavným vyjadrovacím prostriedkom bola reakcia svetla na tvary. Jeho tvorba znamenala vyvrcholenie talianskeho barokového maliarstva.





Barokové umenie v Španielsku

Sedemnáste storočie v Španielsku sa všeobecne pokladá za obdobie hospodárskeho a politického úpadku. Rozhodne sa však toto hodnotenie nevzťahuje na výtvarné umenie a literatúru, pre ktoré spomínané obdobie plodné, rozmanité, plné kontrastov. V architektúre sa postupne vyvinuli barokové formy, v maliarstve a sochárstve vznikali diela realistické a hlboko humanistické, aké vtedy v iných krajinách nejestvovali.

Hlavní predstavitelia:

Architekti a sochári:

GREGORIO HERNÁNDEZ (1576 – 1636) bol jeden z prvých predstaviteľov sakrálneho sochárstva. Pôsobil vo Valladolide. Nezáležalo mu veľmi na celkovej forme, úmernosti proporcií alebo na vyváženosti kompozície, ako skôr na exaltovanom výraze tvárí, patetických gestách a pôsobivom vystihnutí pleti. K Hernándezovým prácam patrí Mŕtvy Kristus z roku 1605, Veronika (1614) a Pieta (1617). Maliari:

DIEGO DE SILVA VELÁZQUEZ uplatňoval vo svojich obrazoch uplatňoval naturalistický tón. Z jeho tzv. sevillského obdobia sa zachovali náboženské i svetské obrazy, ale aj také, ktoré sa zdajú svetské, ale zobrazujú náboženský námet. Najznámejšie sú dve plátna, Sv. Ján na Patme a Nepoškvrnené počatie z rokov 1619 – 1620. Jeho štýl a kresba bol vycibrený a bezchybný, atmosféru vyjadroval pomocou svetiel a tieňov. V jeho farbách prevláda hnedá a sivá. Veľký dôraz kládol aj na plastickosť maľby. Jeho najvýznamnejšími prácami sú portréty zo španielskeho kráľovského dvora. Je maliarom – psychológom, vykresľuje vnútro človeka, či ide o trpaslíka, šaša, idiota alebo kráľa. S vernosťou zaznamenáva poznanú pravdu, čím odhaľuje degeneráciu kráľovského dvora. Z vlastnej vôle maľoval životom odsunutých bezvýznamných úbožiakov. Jeho najznámejšie diela sú Pijani, Filip IV., Dvorné dámy, Inocent X., Trpaslík Don António.
Známym Velázquezovým obrazom je tiež obraz Venušina toaleta z okolo roku 1650, ktorý sa pokladá za najkrajší akt v španielskom maliarstve. EL GRECO, pôvodom Grék, odchovanec Tiziana a Michelangela. Je najvýznamnejším náboženským maliarom španielskeho baroka. Maľoval krásne portréty, ale najmä obrazy svätcov, ktorých postavy sú zmučené a vycivené od pobožnosti. Jeho najznámejšie obrazy sú Pohreb grófa Orgaza, Nanebovstúpenie Panny, Svätý kráľ, Vyháňanie z chrámu.

BARTOLOMÉ ESTEBÁN MURILLO bol maliar početných kostolných obrazov a pouličných výjavov, ktoré maľoval v mäkkom malebnom vyhotovení a v realistickom poňatí. Osobitne vynikol ako maliar ľudových typov, najmä malých sevillských chlapcov, z ktorých žiari optimizmus, neplecha, ako aj veľká bieda. Z Murillových prác sú najznámejšie Svätá rodina, Mučenie svätého Ondreja, Mladý žobrák, Chlapci s melónom, Chlapci jediaci melón a hrozno.

FRANCISCO GOYA mal mimoriadne prenikavý psychologický pozorovací talent. Témou jeho diel boli ľudia a ich správanie. V jeho tvorbe takmer nenájdeme krajinu a zátišie. Svojím umením nadviazal na Velázqueza. Nepatrí už do baroka, tvorí prechod ku klasicizmu. Zobrazoval dobu Karola IV. Ako dvorný maliar vysmieval dvor kráľa a Máriu Lujzu.

Jeho obrazy vynikajú sviežosťou podania. Výtvarnou formou bojoval proti ľudskej zvrhlosti, najmä v obrazoch z boja Španielska proti Napoleonovej soldateske. Známe sú jeho diela Mária Lujza, Mladosť – staroba, Karol IV. s rodinou, Oblečená Maja, Inkvizícia, 3. máj 1808.





Barokové umenie vo Francúzsku

Pre francúzske umenie 17. storočia je príznačný odpor k európskemu baroku, k jeho fantazijným prvkom, k rétorickosti a k citovej exaltovanosti. Svet kriviek a zakrivených plôch, typických pre barokovú architektúru, bol francúzskym architektom cudzí. Vyvinuli preto monumentálny štýl, v ktorom prevládajú priame línie, horizontály a vertikály, a celkovú dispozíciu určujú jasné a racionálne schémy. Tento štýl sa formoval súčasne s karteziánstvom. Napriek tomu však nemožno tvrdiť, že by Francúzsko nebol zasiahol barokový sloh. Prudký rozmach rokoka a akési kolísanie medzi barokom a klasicizmom, zjavné v architektúre prvej polovice 17. storočia, potvrdzujú, že to tak nebolo. Francúzsky zmysel pre jednoduchosť a prehľadnosť sa prejavil v celkovom usporiadaní väčšou striedmosťou a vyváženosťou stavebných prvkov. Najveľkolepejším príkladom francúzskej barokovej architektúry je kostol Val-de-Grace v Paríži (1645 – 1667).

Hlavní predstavitelia:

Architekti a sochári :

JULES HARDOUIN – MANSART (1646 – 1708) – architekt, ktorý priniesol do architektúry novinku lomených striech a podkrovných izbičiek, ktoré sa doteraz po ňom nazývajú manzardky. Jeho najznámejšie stavby sú kráľovský zámok vo Versailles, palác Trianon, Chrám invalidov v Paríži. Maliari:

NICOLAS POUSSIN (1594 – 1665) žil väčšinou v Ríme, kde naňho pôsobilo antické umenie, majstri renesancie, najmä Raffael Santi. Tematiku k obrazom čerpal zväčša z antickej mytológie a biblie. Jeho najznámejšie diela sú Únos Sabiniek, Potopa, Nájdenie Mojžiša. Pokladal sa za typického reprezentanta francúzskeho umenia. ANTOINE WATTEAU maľoval obrazy zo života aristokracie v jej lenivom rozkošníckom pôžitkárstve. K jeho obrazom patrí Slávnosť lásky, Spoločnosť v parku, Na výlete, Chúlostivá ponuka. Barokové umenie v Belgicku a Holandsku

V 15. storočí prekvitalo v Nizozemsku umenie, ktoré sa vyznačovalo jednotným slohom. Ešte v 16. storočí sa tvorba flámskych umelcov a umelcov zo severných provincií starého Nizozemska v ničom neodlišovala. V druhej polovici 16. storočia sa flámski architekti nadšene hlásili k taliansky orientovanému renesančnému slohu.

Tento romantizmus v architektúre neskôr uľahčil prijatie baroka, ktorý vo Flámsku šírili jezuiti a španielski okupanti ako rímsky sloh, slúžiaci cieľom protireformácie. Prvé prejavy nového slohového cítenia sa začali objavovať na začiatku 17. storočia predovšetkým v usporiadaní priečelí kostolov. K najpozoruhodnejším príkladom tohto vývoja flámskej architektúry v prvej polovici storočia patrí kostol rehole begín v Mechelene a chrám sv. Petra v Gente. Hlavní predstavitelia:

Belgicko:

PETER PAUL RUBENS (1577 – 1640) sa pokladá za dominantnú osobnosť flámskeho barokového maliarstva. Maľoval rozmerné obrazy na plátne so svetskou i náboženskou tematikou. Rád zobrazoval rýchlo sa pohybujúce telá a alegorické výjavy, kde sa nebeské sily pohrávajú so smrteľníkmi. Reagoval na realitu a zmocnil sa jej živšie ako ktokoľvek iný. Majstrovsky využíval farby, ktoré nanášal na povrch plátna vibrujúceho plnosťou života. Bol veľkým majstrom portrétu, ale aj maľovania krajiniek. Z jeho obrazov sú najznámejšie Snímanie z kríža, Útek do Egypta, Posledný súd, Bitka Amazoniek a podobizne žien, z nich najznámejšie sú Venuša pred zrkadlom a Tri Grácie.

ANTHONIS VAN DYCK (1599 – 1641) maľoval náboženské obrazy menej výrazne. Bol vynikajúcim portrétistom aristokracie. S veľkou pozornosťou maľoval obleky z tenkého hodvábu. Jeho postavy sú elegantne vyobliekané v noblesnej póze s jemným výrazom tváre a rúk, chýba im však výraz života. Bol dvorným maliarom v Londýne. Jeho najznámejšie obrazy sú kompozície Zuzana a starci a Ružencová Panna Mária, ktorú van Dyck začal maľovať roku 1624 v Palerme a dokončil ju pravdepodobne roku 1627 v Janove. Holandsko:

FRANS HALS (1581 – 1583) bol skvelý maliar portrétu, usiloval sa zachytiť vonkajší i vnútorný výraz človeka. Vo svojich portrétoch vedel spontánnou sympatiou vyjadriť jednoduchú ľudskú radosť zo života. Jeho portréty ľudí rozlične povolaní sú plné životnej sily a sviežosti. Najznámejšie sú Cigánka, Veselý pijan, Čarodejnica.

REMBRANDT VAN RIJN (1606 – 1669) sa javí ako jediný z umelcov svojho obdobia, čo vyjadril metafyzický nepokoj a prejavil náklonnosť k mystériu. Jeho portréty sa koncentrujú na postavu, sú prenikavo intímne. Zmyslom jeho diela je láska k ľudstvu a sebapoznanie. Jeho životné dielo obsahuje portréty, autoportréty, skupinové portréty, figurálne kompozície, biblické scény, krajinky a kresbové záznamy. V jeho diele je umelecky vyjadrená pravda realisticky nielen obsahom, ale aj formou. Významné miesto v jeho maľbe má technika šerosvitu, ktorá je charakteristická pre celú jeho tvorbu.

Jeho najznámejšie diela sú Milosrdný samaritán, Návrat márnotratného syna, Anatómia dr. Tulpa, Nočná stráž, Autoportrét so Saskiou.

VERMEER VAN DELFT (1632 – 1675) patrí k najvýznamnejším holandským maliarom s výnimočným zmyslom pre farebný tón. Na svojich obrazoch najradšej zobrazoval ženy. Svetelné efekty obyčajne využíval vnútri nejakej miestnosti. Účinky svetla uplatňoval vo svojich obrazoch po celý život. Známe sú jeho obrazy Dianina toaleta, Ateliér, Mliekárka, Čítajúca deva, Pohľad na Delft, Čipkárka a Dievča s perlou.

JACOB VAN RUISDAEL (1628 – 1682) vynikol ako krajinkár. Krajinu si vyberal v prírode, čím objavoval krásu rodnej zeme. Piesočné duny a skupiny krásnych stromov tvorili často hlavný motív jeho kompozícií. Roku 1656,keď sa presťahoval do Amsterdamu zameral sa na znázorňovanie svetelnej atmosféry a maľbu oblačného neba. Svoje krajiny vedel naplniť veľkým dramatickým napätím. Jeho najvýznamnejšie obrazy sú Veľký les, Židovský cintorín, Lesný močiar, Rozbúrené more, Veterný mlyn vo Wijku blízko Duurstede a Zasnežená zimná krajina.





Barokové umenie v Anglicku

V dejinách Anglicka bolo 17. storočie obdobím nepokoja a veľkých zmien v politickom a spoločenskom živote. Táto politická situácia mala vplyv aj na výtvarné umenie. Pre rozvoj domácej tradície neboli priaznivé podmienky. Anglikánska cirkev nedávala umelcom možnosť tvoriť náboženské obrazy a sochy. Z umeleckých disciplín prechádzala v 17. storočí najzaujímavejším vývojom architektúra. Hlavní predstavitelia:

Architekti a sochári:

JOHN VANBRUGH (1664 – 1726) bol významným predstaviteľom anglického baroka. Jeho pôvod je však flámsky. Podieľal sa na stavbe obrovského zámku Blenheim, ktorý Angličania postavili vojvodovi Marlboroughovi. NICHOLAS STONE (1586 – 1647) bol najschopnejší sochár a súčasne architekt anglického pôvodu. Nejaký čas pracoval v Amsterdame. Z mnohých a svojou úrovňou rozdielnych diel, ktoré Stone vytvoril v Anglicku, je najznámejšia hrobná socha básnika Johna Donna v londýnskej katedrále sv. Pavla. Maliari:

PETER LELY (1618 – 1680) bol najvýznamnejší van Dyckov nasledovník. V skutočnosti sa volal Pieter van der Faes a bol Nizozemčan. Zväčša maľoval podobizne vo van Dyckovom štýle na prírodnom pozadí. K jeho najznámejším dielam patrí obraz Dve dámy z Lakeovej rodiny z okolo roku 1660. Z domácich maliarov sú najznámejší WILLIAM DOBSON (1610 – 1646), ktorého najčastejšie reprodukovaným obrazom je Portrét Endymiona Portera a Samuel Cooper, ktorý sa preslávil ako miniaturista.

Barokové umenie v Rusku

Do Ruska prenikal barok cez Poľsko a Ukrajinu. V 17. storočí, označovanom za prechodné obdobie, sa uskutočňoval proces infiltrácie západoeurópskych prvkov a zároveň i foriem ruského ľudového umenia do tradičnej staroruskej tvorby. Ortodoxná cirkev sa usilovala zastaviť prenikanie novôt do cirkevného územia. V Moskve a inde vznikali chrámy, ktoré nezodpovedali cirkevným predpisom. Vo zvláštnom hybridnom štýle bol vybudovaný napríklad kostol Panny Márie Orodovnice vo Filoch. Ruská profánna, prevažne drevená architektúra 17. storočia takmer všetka vyšla navnivoč, pretože sa tam vyskytovali časté požiare. Rozhodli sa preto nahrádzať v Kremli drevené stavby budovami z kameňa a tehál. Jeho vzhľad sa začal výrazne meniť: zvýšili sa hradbové veže, vnútri opevnenia sa objavili nové reprezentačné a iné budovy, pribudli kostoly s nástennými maľbami, ktoré sa rovnako ako maliarska výzdoba palácov, zachovali dodnes. Hlavní predstavitelia:

Architekti a sochári:

DOMENICO TREZZINI (1670 – 1734) bol cudzím architektom pôsobiacim v Rusku. Po trojročnom pôsobení v Moskve a v Narve prišiel v roku 1706 do Sankt Peterburgu, kde mohol plne rozvinúť svoje schopnosti. Na čele Stavebnej kancelárie, založenej roku 1706, dozeral na výstavbu mesta, vypracoval návrhy typových domov pre tri rozličné majetkové skupiny obyvateľstva, vybudoval chrám Petra a Pavla (1712 – 1733) a Petrovu bránu (1717 – 1718) v Petropavlovskej pevnosti a zúčastnil sa na mnohých ďalších prácach. BARTOLOMEO FRANCESCO RASTRELLI (1700 – 1771) sa pokladá sa za hlavného predstaviteľa ruského baroka. V Rusku žil od šestnástich rokov a citlivo reagoval na ruské umenie a niektoré jeho znaky si osvojil. Vypracoval veľa plánov na najrôznejšie stavby, ale svoje vrcholné diela vytvoril až v období od sklonku štyridsiatych do začiatku šesťdesiatych rokov. Patrí k nim kláštor Smolný a Zimný palác v Petrohrade a Jekaterinský palác v Puškine. Maliari:

SIMON UŠAKOV mal medzi mnohými maliarmi v Kremli vedúce postavenie. Svojím pochopením ikony ako krásneho diela a uplatňovaním niektorých nových výtvarných prostriedkov a techník prebojovával modernejšie názory na maliarske umenie a stal sa predchodcom ruskej realistickej školy. Barokové umenie v Čechách

V krajinách strednej Európy sa umelci na začiatku 17. storočia ešte vyrovnávali s dedičstvom talianskej a nizozemskej renesancie a vytvárali poväčšine komplikované a prejemnené manieristické diela.

Skôr však, ako sa mohli z rozličných variantov manierizmu vykryštalizovať a rozvinúť národné umelecké školy, vypukla vojna. Začala sa v Prahe stavovským povstaním a skončila až po tridsiatich rokoch vestfálskym mierom. V českých krajinách nastalo po skončení vojny obdobie bezohľadnej rekatolizácie, spojenej s upevňovaním nevoľníctva a ponemčovaním miest. V tejto situácii nastúpilo výtvarné umenie celkom novú cestu. Stalo sa väčšmi ako kedykoľvek predtým nástrojom cirkevnej politiky a prostriedkom slúžiacim na reprezentáciu šľachty. Cudzí umelci, ktorí prichádzali do Čiech, prinášali so sebou umelecké formy, vyhovujúce ako cirkevným, tak aj svetským kruhom. Hlavní predstavitelia:

Architekti:

KRYŠTOF DIENZENHOFER, jeho dielom je loď chrámu sv. Mikuláša v Prahe, kostol sv. Markéty v Prahe a iné kostoly.

KILIÁN IGNÁC DIENZENHOFER (1689 – 1751) bol najvýznamnejší barokový architekt v Čechách. Jeho diela majú svetovú úroveň. Dobudoval najkrajšiu barokovú stavbu – chrám sv. Mikuláša v Prahe a postavil ďalšie kostoly sv. Tomáša, sv. Kataríny, sv. Mikuláša.


Veľký podiel na svetovej úrovni českého baroka majú aj sochári. Budovanie chrámov, palácov a zámkov vyžadovalo aj ich účasť. Nevytvárali však len architektonický dekor, ale aj samostatné diela určené do interiérov i na voľné priestranstvá. V druhej polovici 17. storočia pripravovali cudzí i domáci umelci pôdu pre vznik diel najvyšších umeleckých kvalít, ktoré v prvých desaťročiach 18. storočia vytvoril Ferdinand Maxmilián Brokof a Matyáš Bernard Braun. FERDINAND MAXMILIÁN BROKOF (1688 – 1731) bol sochár, ktorý pozdvihol české sochárstvo na svetovú úroveň. Charakteristickým znakom jeho prác je barokový realizmus. Jeho najznámejšie sochy zdobia Karlov most v Prahe – sv. Kajetán; súsošie sv. Františka Xaverského; súsošie sv. Jána z Mathy, sv. Felixa z Valois a sv. Ivana a iné. Z jeho ďalších prác je známa sochárska výzdoba morového stĺpu na Hradčanoch.

MATYÁŠ BERNARD BRAUN (1684 – 1738) bol druhý najväčší barokový sochár v Čechách. Jeho sochy nesú pečať barokového pátosu. Zhotovil ich pre Karlov most – sv. Ivo, sv. Ľudmila a ďalšie. Sochy so svetskou tematikou prezrádzajú výraz zdravej zmyselnosti a príklon k realistickej životnosti. Sú to cykly sôch Blahoslavenstva, alegórie Cnosti, Neresti a socha Náboženstva. Pre pražskú kráľovskú záhradu vytesal súsošie Deň a Noc.


Maliari:

KAREL ŠKRÉTA (1610 – 1674) bol najväčším maliarom svojej doby v Čechách. Ako konvertita a schopný umelec si v pražskom katolíckom prostredí čoskoro vydobyl uznanie a stal sa vyhľadávaným majstrom.

Jeho obrazy mali náboženský a alegorický charakter. Popri náboženských obrazoch maľoval po celý život podobizne. Svoje modely zachytával zväčša v polpostavách pred neutrálnym tmavým pozadím a v plnej miere sa sústreďoval na ich realistické spodobnenie. Mal mimoriadnu schopnosť vystihnúť príznačný výraz osôb, ktorý znázorňoval striedmo a vecne bez zveličovania. Ako rodený maliar vedel pritom jemne odlišovať povahu rozličných materiálov a udržať celok v harmonickej jednote. Najznámejšie diela sú podobizeň brusiča drahokamov Dionysia Miseroniho a jeho rodiny, podobizeň Ignáca Vitanovského z Vlčkovíc.

PETR BRANDL (1668 – 1735) bol významný barokový maliar. Pri svojej tvorbe sa inšpiroval aj tvorbou iných maliarov, ale všetky podnety stvárňoval vlastným štýlom. V oltárnych obrazoch smeroval od začiatku k dramatickým inscenáciám náboženských výjavov. Znázorňoval v nich často postavy v neprirodzene skrútených alebo vychýlených pozíciách, aby dosiahol maximálnu dynamickosť kompozície. K jeho najznámejším dielam patrí obraz Narodenie Panny Márie, Sv. Joachim a Anna, História Jozefa Egyptského. Okrem veľkých oltárnych obrazov a žánrových kompozícií namaľoval aj veľa plátien s polpostavami. Väčšinou ide o portréty starcov, ktorých ožiarené hlavy a ruky vystupujú z tmavého neutrálneho pozadia. K takýmto obrazom patrí aj obraz Apoštolova hlava. Barokové umenie na Slovensku

Na Slovensko, ktoré bolo v tom čase súčasťou Uhorska, z väčšej časti okupovaného armádou Osmanskej ríše, začalo barokové umenie prenikať v prvej polovici 17. storočia prostredníctvom talianskych staviteľov, prizývaných panovníckym rodom Habsburgovcov na výstavbu protitureckých fortifikačných stavieb, i prostredníctvom talianskych a rakúskych výtvarných umelcov, pozývaných cirkevnými i mestskými vrchnosťami na výzdobu nových sakrálnych i svetských stavieb. Nositeľmi nových umeleckých tendencií boli spočiatku rehole pozývané katolíckou cirkevnou hierarchiou a katolíckymi magnátmi do boja proti reformácii, ktorá si v predchádzajúcom storočí získala prevažnú časť obyvateľstva. Vpád nového slohu sa najvýraznejšie prejavil v Trnave, dočasnom sídle ostrihomskej kapituly, a neskôr v Bratislave, ktorá bola vtedy hlavným a korunovačným mestom uhorských kráľov a sídlom uhorského prímasa. Tvorcami barokového umenia na Slovensku boli prevažne cudzí umelci. Postavilo sa mnoho menších dvojvežových kostolov a kostolíkov, ktoré patrili jezuitom, františkánom a iným reholiam.

V svetskej architektúre sa barok uplatnil v stavbách palácov, kaštieľov, správnych budov a väčších obytných domov. Barokové pamiatky na Slovensku sú: Grassalkovichov palác v Bratislave, arcibiskupský palác, sirotinec a seminár v Trnave, kostol alžbetíniek v Bratislave (staviteľ Anton Pilgram), kostol sv. Trojice v Bratislave, kostol a kláštor v Jasove, kostol piaristov v Podolinci.
Sochárska výzdoba kostolov a palácov bola tiež dielom cudzích sochárov, z ktorých vynikol rakúsky sochár RAFAEL DONNER, ktorý pracoval na výzdobe bratislavského dómu sv. Martina. Známa je jeho socha sv. Martina odliata z olova, umiestnená v dóme sv. Martina v Bratislave.

V maliarstve malo najlepšie podmienky cirkevné maliarstvo, tabuľové a nástenné, zo svetského sa zachoval do našich čias iba zlomok pamiatok. Protestantské cirkevné maliarstvo sa pestovalo hlavne na východnom Slovensku najmä na Spiši, kde sa stretávali umelecké zásady manierizmu dokonca s neskorogotickou tradíciou. Domáci maliari používali predlohy neskoromanieristických diel kolportovaných grafikmi, niekedy sa vracali až do vrcholnej renesancie. Ústup reformácie sa prejavil bohatej malebnej výzdobe artikulárnych chrámov, ktorá však okrem Kežmarku nepresiahla úroveň ľudového a remeselného umenia. Pre nepriaznivé pomery viacerí umelci odišli do cudziny.
Najznámejšími slovenskými maliarmi boli:

JAKUB BOGDAN, ktorý pôsobil ako dvorný maliar v Londýne. Maľoval zátišia s kvetinami alebo vtákmi.

JÁN KUPECKÝ pôsobil vo Viedni a v Norimbergu. Maľoval portréty príslušníkov najvyšších vrstiev, ktoré ho preslávili po celej Európe. Majstrovsky vedel zachytiť výraz tváre. Najlepšie sú jeho portréty rodinných príslušníkov, priateľov a autoportréty.