Smrť a pohreb jednotlivca bol oddávna spojený s magicko-rituálnych praktík, ktoré mali zabezpečiť jeho separáciu zo spoločnosti, rodinných a sociálnych väzieb. Prostredníctvom týchto väzieb dosahovali živí zmierenie s mŕtvymi, ktorí podľa predstáv boli prijatí do záhrobia. Nevykonanie určitých úkonov malo za následok odsúdenie duší
k večnému blúdeniu, nemožnosťou preniknúť do sveta mŕtvych.
Pohrebné rituály slúžili na uspokojovanie duší zosnulých. Niet divu, že pohrebné rituály môžeme chápať ako prechodové. V mýtoch sa smrť chápe, ako prechod výrazu v podobe „sprievodca duší, ktorý nesie duše zomrelých do neba. Prevádza ich cez rieku, alebo cez most do iného sveta.
Pre ľudí veriacich v záhrobný život, božstvá, démonov, bol mŕtvy médiom medzi dvoma „svetmi“.
Staroslovenský pohrebný rituál bol u starých Slovanov sprevádzaný s hodovaním, spevom a tancom, až do príchodu kresťanstva, ktoré začalo presadzovať dôstojné prežívanie tejto udalosti.
Najstarším spôsobom pochovania ostatkov u Slovanov je spaľovanie, niekde aj ukladanie popolu do popolníc. Po nástupe kresťanstva sa začalo propagovať kostrové pochovávanie do vyhĺbených hrobov. Pohreb sa stával výlučnou záležitosťou kresťanskej cirkvi. Predpokladom spasenia bolo vykonanie obradov kňazom a pochovanie do posvätenej pôdy cintorína. K umieraniu patrila i príprava na smrť, a to i po stránke duchovnej a materiálnej. Platila tu predstava: „kto akým životom žil, takú smrť bude mať“.
Smrť bola súčasťou každodenného života, najmä ak platilo: „mladý môže, starý musí“. K rituálu umierania patrilo zmierenie sa s ostatnými, vyslovenie posledného želania, oslobodenie sa od hriechov, tajomstiev, lebo duša mala odchádzať na druhý svet očistená a zbavená zaťažujúcich okolností. Veľmi dôležite bolo umrieť doma, vo svojej posteli, medzi príbuznými.



4. UMIERANIE

Bolo verejnou záležitosťou, na ktorej sa zúčastňovala najbližšia rodina, susedia. Súčasťou rituálu umierania bolo dodržiavanie ticha. Keď sa blížila hodina smrti, privolaný bol duchovný, aby vykonal posledné rituály. Umieranie sprevádzalo modlenie sa pri sviečke, obchádzanie okolo chorého so sviečkou, lebo zaháňala zlých duchov a pomáhala duši prejsť na druhý svet.
V prípade ťažského umierania sa mŕtvy ukladal na zem, na slamu alebo na plachtu prestretú na zemi. O zemi sa hovorilo ako o darkyni života, z ktorej človek vzišiel a, do ktorej sa raz vráti. Odchod zo sveta uľahčovalo pitie odvarov. Používali sa i posvätené predmety, ako svätá voda, sviečka, podávanie krížika a iné. Samotný skon bol navodený démonickou bytosťou – Smrťou.