Na dno sa dali stružliny, na ne položili plachtu a druhou plachtou prikryli telo. Niekde sa telo zakrývalo len do pol pása, inde celá postava, pričom na mieste hlavy vystrihli otvor, kadiaľ mala vyjsť duša.
Zosnulý mal ruky buď preložené ľavú pod pravou, aby sa s pravou mohol prežehnať, u katolíkov sú zopnuté a omotané ružencom, u protestantov prekrížené na hrudi či položené vedľa seba.



8. OZNÁMENIE SMRTI LOKÁLNEMU SPOLOČENSTVU A HOSPODÁRSTVU


Najbližšia rodina bola informovaná hneď po skone a práve oni obriadili mŕtveho. Udalosť oznámili kňazovi, ktorý zabezpečoval chod celého pohrebu a to modlenie, kar, zostavoval a čítal reči pri pohrebe a niekedy aj rozlúčku, zabezpečoval hrobára, zvonára a pod.
Pri úmrtí pozostávali objednávali zvonenie. Slúžilo na zahnanie zlých síl, ohlasovanie smrti ostatným obyvateľom. Zvonenie prebiehalo niekoľkokrát za deň až do dňa pohrebu. Niekde malým zvonom zvonili deťom, stredným dospelým, veľkým zvonom starým ľuďom. K špeciálnym znakom, ktoré mali ľudí informovať, že v dome je mŕtvy patrili napr. kladenie vatry pri dome, pálenie triesok z truhly.
Úlohou hrobára bolo vykopanie jamy, a v dedinách kde tento človek chýbal, hrob kopala rodina, alebo sa striedalo obyvateľstvo podľa čísla domu. Hrobár dostával za prácu odmenu (chlieb, alkohol, peniaze), pozývali ho I na pohrebnú hostinu.
Po úmrtí gazdu, najbližší sa postarali i o ochranu domácich zvierat. Patrili k majetku pozostalého a báli sa aby si ich „nevzal so sebou“. Aby zabránili úhynu zvierat (ošípaná,
včely), tak ich informovali o zmene gazdu a uisťovali ich aby sa ničoho neobávali. Používali magickú formulu typu – „gazda neumrel, iba spí, ja som váš nový gazda“.



9. VYSTAVENIE MŔTVEHO V DOME


Od smrti človeka sa v dome stretávala rodina, susedia a ostatní obyvatelia. Návštevníci sa chceli pozrieť, ako je mŕtvy vystrojený, ale aj sa pomodliť a potešiť pozostalých. Od okamihu vystretia sa mŕtvy stal predmetom oplakávania, ktoré vykonávali najmä staršie ženy.
Starí Slovania prejavovali svoj žiaľ drásajúcim kvílením, trhaním vlasov, driapaním tváre a rúk nechtami. Kresťanská cirkev zakazovala sebazraňoavanie ako prejav smútku. Hlasitý výkrik mal pravdepodobne slúžiť na zahnanie zlých síl a napomôcť oschodu duše do záhrobia. Každý posnulý mal byť patrične oplakaný, ak túto činnosť nevykonával nik z rodina, tak sa najímali za patričnú odmenu plačky. Oplakávanie malo i nepravideľnú formu, niekedy sa ženám podarila i veršovaná myšlienka a niekedy vznikali i komické prvky.