Magicko-očistný charakter malo zametanie a vynášanie smetí, umývanie nábytku bylinkovými odvarmi, vykropenie izby svätenou vodou a obchádzanie so zapálenou sviečku.
Pohreb môžeme rozdeliť na základe vekových kategórií, a to na pohreb detí, mladých slobodných ľudí, ale aj pohreb samovrahov.
Podľa kresťanskej viery, každý kto si siahne na život sa dopúšťa ťažkého hriechu, lebo naňho má nárok len Boh. Prudký vietor a krupobitie symbolizovalo jav sprevádzaný smrť a pohreb takéhoto človeka.
Mezi ostatným obyvateľstvom panoval strach pred dušami násilne a neprirodzene zomretých. Očakávalo sa posmrtné strašenie. Častým úkonom bývalo obrátenie zosnulého dolu tvárou.
Samovrahovia preto nemohli mať riadny cirkevný pohreb, nemohli byť pochovaní
v posvätnej pôde cintorína a nevykonávalo sa ani zvonenie. Pohreb bol bez kňaza a najnutnejšie úkony vykonávali najbližší príbuzní. Boli pochovaní mimo obce, ich hrob nebol ani označení a mal po čase splynúť s terénom. Cirkev svoj postoj voči samovrahom zmenila v druhej polovici 20. storočia. V súčasnosti majú nárok byť riadne pochovaní. 11. POHREBNÁ HOSTINA


Je pozostatkom hostín konaných priamo na hrobe. Táto príležitosť bola spojená s obetou pre duše, ale pred prijatím kresťanstva bola plná prvkov zábavy plnej hier, pitia alkoholu a hodovanie. Najčastejšie používaný názov pohrebnej hostiny je kar, na západnom Slovensku používajú názov ako karmina, pohrebiny, na východnom komašňa, sterupy a iné. Pozývanie na hostinu robili pozostalí ešte na cintoríne, prípadne boli na to určení zváči.
K najstaršiemu typu pohostenia patril chlieb so soľou, alkohol, niekde so syrom, bryndzou aj klobáskou. Častým jedlom bol vývar zo sliepky, kohúta podľa toho, či zomrel gazda alebo gazdina. Od 20. storočia sa začalo presadzovať biele pečivo a koláče s kávou. V povojnovom období to boli varené jedlá, dokonca aj niekoľko chodov, zakončené kapustnicou. Pri vyšších vrstvách zarezali i kus dobytka, prasa či ovcu. Ak dom nebohého bol značne vzdialený od cintorína, tak sa pohostenie konalo v krčme, kde oddelene sedeli ženy a muži. Pri hostine sa počítalo i s pasívnou prítomnosťou zosnulého, preto na osobitný tanier odkladali z každého jedla, ktorý potom nechali na stole aj s pohárom vody (alkoholom) pre dušu. Hostinu začínal farár, alebo rechtor, príhovorom, modlitbou, po ktorej nasledoval prípitok bez štrngnutia.
Počas karu sa konala zbierka pre pozostalých za výdaje na pohreb, pohostenie, kostol a iné. Vážnu náladu vystriedal spev, hlučná vrava, zábava. Z dôvodu nevhodného správania dochádzalo až k zakladaniu spolkov proti karom, čo malo za následok vymiznutie, resp. zúženie posedenia do úzkeho kruhu najbližšej rodiny a len pre zainteresovaných ľudí. 12. SÚČASNÝ SPÔSOB POCHOVÁVANIA ĽUDÍ V LOZORNE


Obyvatelia Lozorna smrť chápu ako prirodzený dôsledok života, kde sa strieda cyklus zrodenia a umierania.