Po tomto úkone nasleduje prejavenie sústrasti smútiacim zosnulého. Väčšinou sa z cintorína ide hneď do kostola, kde sa za mŕtveho slúži svätá omša. Po svätej omši nasleduje kar (pohrebná hostina), ktorej sa zúčastňujú príbuzní zosnulého. Väčšinou ide o spoločný obed alebo posedenie v miestnej reštaurácii, či v domácom prostredí.



Smútočnou farbou je naďalej čierna. Zvyčajne táto farba prislúcha najbližšej rodine, i keď doba „chodenia“ v čiernom sa výrazne skrátila. Väčšinou sa nosí po dobu troch mesiacoch od úmrtia člena rodiny. Ale je to skôr individuálnou záležitosťou. Často je nahrádzaná iba malých kúskom čiernej stužky na rukáve, či inom viditeľnom mieste. S týmto často súvisí aj rôzne odriekanie zábav. Ide o prejav smútku voči zosnulému.










ZÁVER


Náš život na zemi je len dočasnou záležitosťou. Narodenie a smrť človeka je ako klbko bavlny…Celý život niečo „pletieme“, robíme na niečom, dávame si rôzne ciele, pridávame rôzne farby, … až prídeme na koniec svojho klbka… Jediné čo tu po nás zostane, je náš život …
V našej práci sme sa dotkli viacerých vecí. Zamerali sme sa na smrť človeka a rituálne praktiky pochovávania z hľadiska minulosti a súčasnosti. Prišli sme k zisteniu, že každý človek tu má svoje nenahraditeľné miesto. „Posledná rozlúčka so zosnulým“ je tým posledným miestom na uvedomenie si života, prejavom úcty voči zosnulému. Je to súboj citov, nevyslovených slov a prianí… Je to niečo, čo nekončí v ľudských spomienkach…
Smrť…tieto štyri písmenká sa dotýkajú každého človeka. Hovorí sa, že človek je súčasťou ľudstva a smrťou človeka akoby strácal tak trochu zo seba. Majme úctu k ľuďom a nech aj pohreb človeka je dôstojnou rozlúčkou, tak ako jeho celý úžasný život….