ÚVOD

Medzi prvým vdychom a posledným výdychom je jeden úžasný život. Začína sa narodením a končí smrťou človeka. Mohli by sme ho prirovnať ku kruhu. Človek sa narodí, aby mohol zomrieť. Alebo ako sa vyjadril V. Vančura: Život je ohraničený smrťou ako deň dvadsiatou štvrtou hodinou…
Smrť je nevyhnutnou súčasťou bežného života. Nedá sa pred ňou utiecť, je stále aktuálna a dotýka sa celého ľudstva. V predstavách ľudí sa často tento pojem vyskytuje vo forme akejsi „kostry s kosou“, ktorá si prichádza pre ľudí v čase umierania. Pre niektorých ľudí zase predstavuje, akýsi most, či bránu za ktorou pokračuje to „pozemsky skončené…“
Cieľom našej semestrálnej práce je zamerať sa na smrť človeka, na charakterické rituálne spôsoby pochovávania a to z pohľadu historického či súčasného. Pre našu štúdiu sme si vybrali obec Lozorno.

1. OBEC LOZORNO

Lozorno leží v blízkosti západných svahov Malých Karpát v južnej časti Záhorskej nížiny. Svojou polohou zaujíma významné postavenie. Jeho nadmorská výška je 187 m a žije v ňon okolo 2 500 obyvateľov.

2. RANNÁ HISTÓRIA LOZORNA

Obec sa spomína už v r. 1438, ale je pravdepodobne staršia. Prvá písomná zmienka je z roku 1589. Obec patrila panstvu Borinka – Stupava s hradom Pajštún. Názov obce bol v r. 1438 Ezelarn, v r. 1589 Zorno a v r. 1773 už dnešný názov Lozorno.
Zo 7. stor. pochádza aj najstaršia pečať obce, zobrazujúca sv. Katarínu s nástrojmi svojho martýrstva – s ozubeným kolesom a mečom s palmovou ratolesťou (symbolom mučeníkov, ale tiež aj symbolom viťazstva nad svetom).
Ako uvádza historický prameň, kostol, zasvätený ku cti sv. Kataríny z Alexandrie, bol postavený v r. 1629 a konsekrovaný, t. j. vysvätený 24. novembra 1630.
Okolo r. 1860 sa vyskytla v našej farnosti cholera. Zomretých na túto chorobu či mor pochovávali sa samostatnom cintoríne, na tzv. „Kolerskom cintoríne“, bolo tam minimálne 20 náhrobných kameňov. V súčastnosti je spomínaný cintorín zastavaný rodinnými domami.
Po II. svetovej vojne bol rozšírený i týfus. V r. 1945 – 1946 zomrelo najmenej 13 ľudí na túto chorobu.

3. HISTORICKÝ POHĽAD NA SMRŤ A POHREB JEDNOTLIVCA

Podľa predstáv väčšiny národov o posmrtnom živote je smrť považovaná nie za zánik, ale za prechod z jedného stavu do druhého.

Smrť a pohreb jednotlivca bol oddávna spojený s magicko-rituálnych praktík, ktoré mali zabezpečiť jeho separáciu zo spoločnosti, rodinných a sociálnych väzieb. Prostredníctvom týchto väzieb dosahovali živí zmierenie s mŕtvymi, ktorí podľa predstáv boli prijatí do záhrobia. Nevykonanie určitých úkonov malo za následok odsúdenie duší
k večnému blúdeniu, nemožnosťou preniknúť do sveta mŕtvych.
Pohrebné rituály slúžili na uspokojovanie duší zosnulých. Niet divu, že pohrebné rituály môžeme chápať ako prechodové. V mýtoch sa smrť chápe, ako prechod výrazu v podobe „sprievodca duší, ktorý nesie duše zomrelých do neba. Prevádza ich cez rieku, alebo cez most do iného sveta.
Pre ľudí veriacich v záhrobný život, božstvá, démonov, bol mŕtvy médiom medzi dvoma „svetmi“.
Staroslovenský pohrebný rituál bol u starých Slovanov sprevádzaný s hodovaním, spevom a tancom, až do príchodu kresťanstva, ktoré začalo presadzovať dôstojné prežívanie tejto udalosti.
Najstarším spôsobom pochovania ostatkov u Slovanov je spaľovanie, niekde aj ukladanie popolu do popolníc. Po nástupe kresťanstva sa začalo propagovať kostrové pochovávanie do vyhĺbených hrobov. Pohreb sa stával výlučnou záležitosťou kresťanskej cirkvi. Predpokladom spasenia bolo vykonanie obradov kňazom a pochovanie do posvätenej pôdy cintorína. K umieraniu patrila i príprava na smrť, a to i po stránke duchovnej a materiálnej. Platila tu predstava: „kto akým životom žil, takú smrť bude mať“.
Smrť bola súčasťou každodenného života, najmä ak platilo: „mladý môže, starý musí“. K rituálu umierania patrilo zmierenie sa s ostatnými, vyslovenie posledného želania, oslobodenie sa od hriechov, tajomstiev, lebo duša mala odchádzať na druhý svet očistená a zbavená zaťažujúcich okolností. Veľmi dôležite bolo umrieť doma, vo svojej posteli, medzi príbuznými.

4. UMIERANIE

Bolo verejnou záležitosťou, na ktorej sa zúčastňovala najbližšia rodina, susedia. Súčasťou rituálu umierania bolo dodržiavanie ticha. Keď sa blížila hodina smrti, privolaný bol duchovný, aby vykonal posledné rituály. Umieranie sprevádzalo modlenie sa pri sviečke, obchádzanie okolo chorého so sviečkou, lebo zaháňala zlých duchov a pomáhala duši prejsť na druhý svet.
V prípade ťažského umierania sa mŕtvy ukladal na zem, na slamu alebo na plachtu prestretú na zemi. O zemi sa hovorilo ako o darkyni života, z ktorej človek vzišiel a, do ktorej sa raz vráti. Odchod zo sveta uľahčovalo pitie odvarov. Používali sa i posvätené predmety, ako svätá voda, sviečka, podávanie krížika a iné. Samotný skon bol navodený démonickou bytosťou – Smrťou.

V predstavách sa vyskytovala ako stará žena odetá v bielej plachte, s veľkými zubami. K novším predstavám patrí kostlivec s kosou v ruke. Nedalo sa pred ňou skryť. Mohla mať podobu zvieraťa (hus, pes, mačka…), najčastejšie bola bielej farby. Ukazovala sa tomu, kto mal v blízkej dobe umrieť a i pri hromadných nešťastiach (požiar, mor záplavy…).
Smrť nastáva odlúčením duše od tela, ktorá mala podobu vtáka, najmä bielej holubice, ale i iných zvierat, bielej pary či obláčika. Kresťanstvo hovorí o nevideteľnej duši.
Hodinu smrti pripomínali zastavené hodiny. Nasledujúcim úkonom po skone bolo zatlačenie očí. Symbolizoval úmrtie. Príslovie – nemá mu kto ani oči zatlačiť, znamenalo opustenosť. Oči sa považovali za médium spôsobiť chorobu, ale i smrť. Pootvoreným okom si mohol mŕtvy vyhliadnuť a zobrať so sebou niekoho z rodiny, preto sa na oči pokladali črepiny, peniaze. Podviazala sa mu i brada ručníkom, šatkou, lebo otvorenými ústami by mohol niekoho „zhltnúť“.
5. OBRIADENIE MŔTVEHO

K obriadke mŕtveho patrí umytie, oholenie, učesanie, vykonávali sa po skone pokiaľ telo ešte nestuhlo. Ak už došla k stuhnutiu, mŕtveho mali oslovovať menom. Umývanie či už vodou alebo vínom a celkové vystrojenie mali na starosti príbuzní, susedia, alebo na to určená osoba, najčastejšie žena (smrtná baba). Za túto prácu dostávali drobnú odmenu - peniaz, naturálie, kus odevu.
Verdikt smrti potvrdzoval ohliadač mŕtvol. Ohliadači fungovali vo vidieckom prostredí niekde až do polovice 20. storočia, neskôr túto prácu začali vykonávať lekári. Odev sa pripravoval už počas života. V minulosti sa mŕtvy zabaľovali do plachiet (v čase moru). Neskôr mŕtvych začali obliekať do slávnostného, často svadobného odevu. Pokrývka hlavy bola tá istá, ktorú zosnulý nosil už počas života – u mužov klobúky, čiapky, u vydatých žien čepce, šatky. Baníkov, poľovníkov, vojakov pochovávali v uniformách.
V minulosti nebolo bežne obúvanie mŕtvych, ale zväzovanie palcov na nohách a rukách, aby stuhol v žiaducej polohe. Všetky šnúrky sa museli pred pochovaním rozviazať, zanedbanie tohto úkonu mohlo spôsobiť nežiaduci návrat mŕtveho. 6. VYSTRETIE MŔTVEHO NA DOSKY

Tento proces súvisel s prípravou truhly. Z dôvodu očakávaných návštev vypratali časť izby a okolo zosnulého poukladali lavice a stoličky. Na stôl so smútočným obrusom položili chlieb, soľ, a pálenku, u kastolíkov aj kríž.
Mŕtvy ležal na doskách na slamníku zakrytým plachtou alebo na perine, pričom nohy smerovali ku dverám a hlava do kultového kúta. Pod hlavou mu naukladali vankúše, ležal takmer v polosede.

Mŕtvy sa vystieral i mimo izby, a to buď v komore, sypárni, stodole. Pod mŕtveho dávali nádobu s vodou, s octom, niekde dávali aj celé vajce, aby sa nenadul. Okolo neho boli dve, štyri, alebo šesť sviec, ktoré mali horieť po celý čas vystretia.
Stojany na sviece a doska pre mŕtveho boli v niektorých dedinách spoločné. Nachádzali sa v márniciach na cintoríne spolu s náradím hrobára, máry, drúky. V takýchto marnicach bývali aj stoly pre mŕtvych, ktorí nemali byť
kde umiestnení, napr. tuláci, žobráci. Vykonávali sa tu i pitvy v prípade nejasných úmrtí. 7. VÝBAVA DO TRUHLY

Truhla sa vyrábala po domácky a na mieru, až od polovice 20. storočia výroba rakví postupne zanikla a začali sa kupovať hotové aj s vnútornou výbavou. Truhly sa začali vyzdobovať, farbiť, pre starých ľudí sa používala čierna farba, pre mladých biele alebo svetlé odtiene. Vkladanie predmetov súviselo s prevenciou proti návratu duše, ale aj s predstavami o zachovaní si niektorých potrieb po smrti, preto mŕtvemu nesmeli chýbať. Slúžili aj na uspokojovanie duše, mali obetný charakter. Patrila sem vreckovka, okuliare, fajka s tabakom a iné. Vyskytli sa tu i potravinové dary – chlieb, obilniny a iné. Významné postavenie zastával chlieb. Do truhly ho vkladali buď celý peceň, alebo len kúsok či štyri kusy do každého rohu. Niekedy doň zapiekli aj obľúbené jedlo mŕtveho.
Závažným predmetom bol peniaz. V prvom rade to bola výplata z majetku, to znamená, že keď ho rozťali napoly, jednu polku dali mŕtvemu do truhly, a druhú si ponechali doma. Iným vysvetlením je potreba peňazí na zabezpečenie cesty na druhý svet, alebo zaplatenie sv. Petrovi, strážcovi nebeskej brány. Cirkev sa snažila tieto predmety nahradiť náboženskými. K náboženským predmetom patrí modlitebná knižka, u evanjelikov Tranoscius, u katolíkov ruženec, flaštička svätenej vody. Osobitným okruhom sú predmety, ktoré majú zabrániť spätnému návratu mŕtveho. Veľkou hrozbou boli vampíri (upíri). Stávali sa nimi ľudia, ktorí zomreli predčasne, neprirodzenou smrťou, alebo vampírmi sa stali tí, kde pri pochovávaní nastala chyba. Pri mŕtvych, ktorí počas vystretia nezmeraveli, sa verilo, že majú dve duše, teda aj dve srdcia. Pomáhalo vkladanie ochranných predmetov do truhly (tŕňové prúty, cesnak, ochranné bylinky, mak, proso), pribíjanie odevu klincom, prebíjanie srdca, zväzovanie rúk a nôh a iné. Prevenciou proti vampírom bolo aj preväzovanie truhly reťazou, toto sa vykonávalo aj pri mŕtvom, ktorí zomrel na choleru.
Pred vložením tela do truhly sa vykonali ochranné praktiky ako kropenie svätenej vodou.

Na dno sa dali stružliny, na ne položili plachtu a druhou plachtou prikryli telo. Niekde sa telo zakrývalo len do pol pása, inde celá postava, pričom na mieste hlavy vystrihli otvor, kadiaľ mala vyjsť duša.
Zosnulý mal ruky buď preložené ľavú pod pravou, aby sa s pravou mohol prežehnať, u katolíkov sú zopnuté a omotané ružencom, u protestantov prekrížené na hrudi či položené vedľa seba.

8. OZNÁMENIE SMRTI LOKÁLNEMU SPOLOČENSTVU A HOSPODÁRSTVU

Najbližšia rodina bola informovaná hneď po skone a práve oni obriadili mŕtveho. Udalosť oznámili kňazovi, ktorý zabezpečoval chod celého pohrebu a to modlenie, kar, zostavoval a čítal reči pri pohrebe a niekedy aj rozlúčku, zabezpečoval hrobára, zvonára a pod.
Pri úmrtí pozostávali objednávali zvonenie. Slúžilo na zahnanie zlých síl, ohlasovanie smrti ostatným obyvateľom. Zvonenie prebiehalo niekoľkokrát za deň až do dňa pohrebu. Niekde malým zvonom zvonili deťom, stredným dospelým, veľkým zvonom starým ľuďom. K špeciálnym znakom, ktoré mali ľudí informovať, že v dome je mŕtvy patrili napr. kladenie vatry pri dome, pálenie triesok z truhly.
Úlohou hrobára bolo vykopanie jamy, a v dedinách kde tento človek chýbal, hrob kopala rodina, alebo sa striedalo obyvateľstvo podľa čísla domu. Hrobár dostával za prácu odmenu (chlieb, alkohol, peniaze), pozývali ho I na pohrebnú hostinu.
Po úmrtí gazdu, najbližší sa postarali i o ochranu domácich zvierat. Patrili k majetku pozostalého a báli sa aby si ich „nevzal so sebou“. Aby zabránili úhynu zvierat (ošípaná,
včely), tak ich informovali o zmene gazdu a uisťovali ich aby sa ničoho neobávali. Používali magickú formulu typu – „gazda neumrel, iba spí, ja som váš nový gazda“.

9. VYSTAVENIE MŔTVEHO V DOME

Od smrti človeka sa v dome stretávala rodina, susedia a ostatní obyvatelia. Návštevníci sa chceli pozrieť, ako je mŕtvy vystrojený, ale aj sa pomodliť a potešiť pozostalých. Od okamihu vystretia sa mŕtvy stal predmetom oplakávania, ktoré vykonávali najmä staršie ženy.
Starí Slovania prejavovali svoj žiaľ drásajúcim kvílením, trhaním vlasov, driapaním tváre a rúk nechtami. Kresťanská cirkev zakazovala sebazraňoavanie ako prejav smútku. Hlasitý výkrik mal pravdepodobne slúžiť na zahnanie zlých síl a napomôcť oschodu duše do záhrobia. Každý posnulý mal byť patrične oplakaný, ak túto činnosť nevykonával nik z rodina, tak sa najímali za patričnú odmenu plačky. Oplakávanie malo i nepravideľnú formu, niekedy sa ženám podarila i veršovaná myšlienka a niekedy vznikali i komické prvky.

V spoločenstve bolo najviac ocenené také oplakávanie, ktoré všetkých dojalo k slzám. Objavovalo sa počas vystretia, v deň pohrebu a pri zatváraní truhly.
Správanie pozostalých sa podriadilo situácii, ktorá nastala v dome. Oheň v peci zahasili, platil zákaz varenia. Jedlo pozostalých poskytovali susedia a príbuzní. Platil zákaz vykonávať akúkoľvek prácu v dome. 10. POHREB

V minulosti sa mal uskutočniť čo najskôr. Telo bolo pre rodinu záťažou, zvlášť v lete s vysokými teplotami. Ešte v 17. storočí sa pochovávalo v deň úmrtia či na druhý deň, až o niečo neskôr sa začalo pochovávať na tretí deň, čo zrejme súviselo i s prípadmi prebudenia sa v hrobe. Niektoré pohreby sa odbavovali i v noci. Pred pohrebom sa v dome zhromaždili účastníci, ktorí sa do príchodu kňaza modlili. Ženy vykonávali obradné oplakávanie a vkladali predmety do truhly. Pred vynesením mŕtveho sa vykonávala obradná rozlúčka, často to boli výkriky, otázky, výčitky, žiadosť o odpustenie. Rozlúčkou mohlo byť i dotknutie, pohladenie, pobozkanie, prežehnanie a pohropenie so svätenou vodou.
K najdramatickejším momentom patrí pribíjanie vrchnáka truhly a vynášanie mŕtveho z domu a to vždy s nohami napred – aby sa nevracal. Návratu mala zabrániť vyliata voda, vyhodenie smetí z izby alebo hliny. Dodnes sa miestami vykonáva rozlúčkový rituál trojnásobného búchania truhly o prah, čo znamená lúčanie sa mŕtveho s domom, rodinou, domácimi démonmi, ktorí sídlili práve pod prahom. Prah považovali za sídlo domového hada, ktorého pôvod je odvodený z duše prvého gazdu. Pri smrti gadzu verili, že zomiera i had – ochranca domu i jeho obyvateľov. Podstatná časť pohrebu sa v minulosti odohrávala na dvore, kde sa konali i obrady. Kantor, niekde duchovný, čítal rozlúčku od rodiny, známych a priateľov. Pre každého bolo veľkou poctou, ak sa v nej spomínal, pre niekoho to bola urážka ak naňho omylom zabudli. Truhlu mohla niesť vzdialenejšia rodina, známi, vrstovníci, platil prísny zákaz
niesť truhlu najbližšími pozostalými. V posledných rokoch sa aktivizuje práve najbližšia rodina. Potknutie sa pri nesení truhly znamenalo pre dotyčného blízku smrť.
Po vynesení mŕtveho z dvora ostávali v dome ženy, ktoré sa snažili vypudiť dušu z domu. Snažili ju vyhnať hlukom, prevrhnutím stoličiek, rozbitím nádob, vbíjaním klincov do
prahu domu.

Magicko-očistný charakter malo zametanie a vynášanie smetí, umývanie nábytku bylinkovými odvarmi, vykropenie izby svätenou vodou a obchádzanie so zapálenou sviečku.
Pohreb môžeme rozdeliť na základe vekových kategórií, a to na pohreb detí, mladých slobodných ľudí, ale aj pohreb samovrahov.
Podľa kresťanskej viery, každý kto si siahne na život sa dopúšťa ťažkého hriechu, lebo naňho má nárok len Boh. Prudký vietor a krupobitie symbolizovalo jav sprevádzaný smrť a pohreb takéhoto človeka.
Mezi ostatným obyvateľstvom panoval strach pred dušami násilne a neprirodzene zomretých. Očakávalo sa posmrtné strašenie. Častým úkonom bývalo obrátenie zosnulého dolu tvárou.
Samovrahovia preto nemohli mať riadny cirkevný pohreb, nemohli byť pochovaní
v posvätnej pôde cintorína a nevykonávalo sa ani zvonenie. Pohreb bol bez kňaza a najnutnejšie úkony vykonávali najbližší príbuzní. Boli pochovaní mimo obce, ich hrob nebol ani označení a mal po čase splynúť s terénom. Cirkev svoj postoj voči samovrahom zmenila v druhej polovici 20. storočia. V súčasnosti majú nárok byť riadne pochovaní. 11. POHREBNÁ HOSTINA

Je pozostatkom hostín konaných priamo na hrobe. Táto príležitosť bola spojená s obetou pre duše, ale pred prijatím kresťanstva bola plná prvkov zábavy plnej hier, pitia alkoholu a hodovanie. Najčastejšie používaný názov pohrebnej hostiny je kar, na západnom Slovensku používajú názov ako karmina, pohrebiny, na východnom komašňa, sterupy a iné. Pozývanie na hostinu robili pozostalí ešte na cintoríne, prípadne boli na to určení zváči.
K najstaršiemu typu pohostenia patril chlieb so soľou, alkohol, niekde so syrom, bryndzou aj klobáskou. Častým jedlom bol vývar zo sliepky, kohúta podľa toho, či zomrel gazda alebo gazdina. Od 20. storočia sa začalo presadzovať biele pečivo a koláče s kávou. V povojnovom období to boli varené jedlá, dokonca aj niekoľko chodov, zakončené kapustnicou. Pri vyšších vrstvách zarezali i kus dobytka, prasa či ovcu. Ak dom nebohého bol značne vzdialený od cintorína, tak sa pohostenie konalo v krčme, kde oddelene sedeli ženy a muži. Pri hostine sa počítalo i s pasívnou prítomnosťou zosnulého, preto na osobitný tanier odkladali z každého jedla, ktorý potom nechali na stole aj s pohárom vody (alkoholom) pre dušu. Hostinu začínal farár, alebo rechtor, príhovorom, modlitbou, po ktorej nasledoval prípitok bez štrngnutia.
Počas karu sa konala zbierka pre pozostalých za výdaje na pohreb, pohostenie, kostol a iné. Vážnu náladu vystriedal spev, hlučná vrava, zábava. Z dôvodu nevhodného správania dochádzalo až k zakladaniu spolkov proti karom, čo malo za následok vymiznutie, resp. zúženie posedenia do úzkeho kruhu najbližšej rodiny a len pre zainteresovaných ľudí. 12. SÚČASNÝ SPÔSOB POCHOVÁVANIA ĽUDÍ V LOZORNE

Obyvatelia Lozorna smrť chápu ako prirodzený dôsledok života, kde sa strieda cyklus zrodenia a umierania.

Smrť starého človeka berú ako nevyhnutnosť: „starý musí – mladý môže“. S tým je spojená aj „príprava“ starších ľudí na tento neoddeliteľný úkon. Počas života si odkladajú peniaze, chystajú šaty , o blízkej smrti rozprávajú svojim deťom, príbuzným, známym, …
Od roku 1983 je v Lozorne postavený Dom smútku. Od tohto roku sú zosnulí vystavení práve v tomto Dome a nie doma ako tomu bolo doposiaľ. O úpravu zosnulých sa väčšinou starajú pohrebné služby, rodina zasahuje minimálne. Pani Zuzana, 77 rokov: „Šecko je fčil iné…Pamatám sa, ked umreli naša mama a takto umríta ležali na posteli 3 dni a my sme okolo nich chodziui a každy večer chodziui k nám ludé modlit sa za ňu. Byua to dobrá žena, tata piu…a pamatám si že múj najmladší bratr Jožka sa jí báu… Dneska to je iné. Šak existujú tí šelijaké služby, tak - je to pohodlnejší aj príjemnejší pro tých ostatných…“
Modlitby za mŕtveho sú uskutočňované od úmrtia až po pohreb v kostole v čase pred svätou omšou. Ale taktiež pretrvávajú aj modlitby v domácom prostredí. Pani Janka, 36 rokov: „Pred 5 rokmi mi zomrel syn. Celá rodina, susedia, známi sme sa stretávali u nás o 16 hodine a modlili sa za neho. Potom sme išli do kostola, kde sa tiež modlilo za neho…“
Mŕtvy človek je po „úprave“ v nemocnici či v pohrebnej službe prevezený do Domu smútku, kde je do pohrebu udržovaný v chladiacej miestnosti. V deň pohrebu je vystavený v „smútiacej miestnosti“, kde je vykonaný samotný obrad. V Lozorne sú väčšinou vykonávané katolícke obrady miestnym kňazom. Samotný sprievod je často sprevádzaný hudbou (dychové hudobné nástroje, miestny cirkevný zbor…). Truhlu nesú na nosidlách šiesti chlapi (väčšinou znými, susedia,…). Pohreb je sprevádzaný z pravidla väčším davom ľudí. Je to udalosť, ktorej sa zúčastňuje väčšia časť obyvateľstva. Ľudia sa navzájom poznajú a preto je rozlúčka so zosnulým občanom Lozorna skôr verejnou záležitosťou. Pri pohrebe mladého človeka je táto udalosť často sprevádzaná mladými ľuďmi oblečenými v Lozorskom kroji. Bývajú to väčšinou dievčatá, ktorých kroje sú „ozdobené“ čiernymi stužkami. Niekedy sa pohrebu zúčastňujú deti oblečené v bielych šatoch, ktoré pripomínajú sprievod anjelov. Pohreb mladého slobodného muža býva doprevádzaný dvomi dievčatmi, ktoré sú v bielych a čiernych šatách. Dievča v bielych šatoch symbolizuje život a čierna smrť. Po samotných obradoch a uložení tela do hrobu, ľudia postupne hádžu hrudku piesku do jamy. Tento rituál symbolizuje rozlúčku s mŕtvym a často má význam vety: „Prach si a v prach sa obrátiš…“.

Po tomto úkone nasleduje prejavenie sústrasti smútiacim zosnulého. Väčšinou sa z cintorína ide hneď do kostola, kde sa za mŕtveho slúži svätá omša. Po svätej omši nasleduje kar (pohrebná hostina), ktorej sa zúčastňujú príbuzní zosnulého. Väčšinou ide o spoločný obed alebo posedenie v miestnej reštaurácii, či v domácom prostredí.

Smútočnou farbou je naďalej čierna. Zvyčajne táto farba prislúcha najbližšej rodine, i keď doba „chodenia“ v čiernom sa výrazne skrátila. Väčšinou sa nosí po dobu troch mesiacoch od úmrtia člena rodiny. Ale je to skôr individuálnou záležitosťou. Často je nahrádzaná iba malých kúskom čiernej stužky na rukáve, či inom viditeľnom mieste. S týmto často súvisí aj rôzne odriekanie zábav. Ide o prejav smútku voči zosnulému.

ZÁVER

Náš život na zemi je len dočasnou záležitosťou. Narodenie a smrť človeka je ako klbko bavlny…Celý život niečo „pletieme“, robíme na niečom, dávame si rôzne ciele, pridávame rôzne farby, … až prídeme na koniec svojho klbka… Jediné čo tu po nás zostane, je náš život …
V našej práci sme sa dotkli viacerých vecí. Zamerali sme sa na smrť človeka a rituálne praktiky pochovávania z hľadiska minulosti a súčasnosti. Prišli sme k zisteniu, že každý človek tu má svoje nenahraditeľné miesto. „Posledná rozlúčka so zosnulým“ je tým posledným miestom na uvedomenie si života, prejavom úcty voči zosnulému. Je to súboj citov, nevyslovených slov a prianí… Je to niečo, čo nekončí v ľudských spomienkach…
Smrť…tieto štyri písmenká sa dotýkajú každého človeka. Hovorí sa, že človek je súčasťou ľudstva a smrťou človeka akoby strácal tak trochu zo seba. Majme úctu k ľuďom a nech aj pohreb človeka je dôstojnou rozlúčkou, tak ako jeho celý úžasný život….

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk