Prvý je z kroniky obce Medzibrod pri Banskej Bystrici, zapísal ho miestny farár Ignác Hrdina:
„Obyčajne na Smrtnú nedeľu, hoci sneh navysoko pokrýva ešte povrch zeme a často aj nové sneženie oddiali rozvíjajúce sa príjemnosti jari na neskoršie, dievčatá súce na vydaj predsa priviažu na žrď ľudskú postavu zo slamy dosť neforemne zhotovenú a poodievajú do ženských háb a v najrýchlejšom behu – povedal by som, že skorej jajčiace ako spievajúce – utekajú s ňou z horného konca dediny smerom k hronskému mostu, kým mládenci svištiacimi palicami v rukách rozoháňajú sa odzadu do nej, často aj okolo hláv jajčiacich dievčat. Na moste potom posťahujú z nej šaty (podľa jedných je to zima, podľa druhých smrť) a dobre ňou zamávajúc, hodia ju do rieky. Žrď ozdobia červenými stuhami a dvoma fľašami pálenky a v sprievode ju zanesú richtárovi, blahoželajúc mu k príchodu jari. Richtár za túto ich pozornosť odmení sa im varenými šiškami, podanými na mise.“
Približne v rovnakom čase zaujal spomínaný obrad aj súvekého slovenského etnografa Jána Čaploviča, ktorý o ňom píše:
„V Trenčianskej župe, najmä v Kalnici a na jej okolí, je známa zvláštna hra. Na Kvetnú nedeľu oblečú chlapci a dievčatá kus dreva za ženu a so spevom idú k najbližšiemu potoku. Tu strhnú z figuríny šaty a drevo hodia do vody. Potom sa vrátia so spevom naspäť a miestny richtár im dá zadarmo obed. Táto maska sa volá Morena, čosi ako morová žena. Hra s ňou sa opakuje každý rok, lebo veria, že takto po celý rok zabránia prepuknúť morovým a iným nákazám u ľudí a zvierat. Tento zvyk súvisí zrejme nejako s dávnovekými náboženskými predstavami a zvykmi.“
Texty obradných piesní, ktoré mládež pri tejto príležitosti spievala v Liptove, zachytil Ján Kollár. V úvode poznamenáva, že dievky vynášali Morenu alebo Murienu na Smrtnú alebo Kvetnú nedeľu. Pri vynášaní figuríny z dediny spievali:
Muriena naša,
kdes prebývala?
V dedinskom dome,
v novej stodole.
Za dievčatami s Morenou kráčali mládenci, ktorí na kratšej žrdi niesli figurínu chlapa – „dedka“ oblečeného do otrhaných šiat a spievali:
Dedko náš, dedko,
požral si nám všetko,
nič si nám nenechal,
tak si sa dobre mal.
Po vynesení Moreny sa dievčatá opäť vracali späť so spevom:
Vyniesli sme Morenu zo vsi,
priniesli sme máj nový do vsi,
posejeme súržicu s ovsy.
Navaríme čierneho piva,
opojíme kmeťovho syna.
Ak nebude píti,
budeme ho bíti,
s trima kyji kyjovati,
za vlasy ruvati,
dáme mu, dáme
šidlo i kopyto,
jeho žene – sito i koryto.


3. Symbolické vynesenie zimy

Z uvedených záznamov nám vyplýva, že podstatou obradu bolo symbolické vynesenie zimy z obce, čím s mal umožniť príchod jari. Toto želanie bolo zdôraznené buď vinšom a piesňou, alebo častejšie iba piesňou, ktorá bola významovým komentárom celého obradu.
Od spojenia Moreny so smrťou bol už iba krôčik k spojeniu Moreny s morom, a potom ďalej k vysvetľovaniu vynášania Moreny v tom zmysle, že išlo vlastne o vyháňanie moru.