Obsah

1. Úvod 3

2. Dva protipóly – zima, leto 4
Z prvej štvrtiny minulého storočia

3. Symbolické vynesenie zimy 5
Spojenie Moreny s morom
Odmeňovanie potravinami
Vynášanie Moreny v jednotlivých oblastiach Slovenska

4. Tradícia v Turčianskych obciach 6

5. Obsah piesní (texty) 7
Staršia funkcia Moreny

6. Nosenie leta 8

7. Použitá literatúra 9
8. Záver 10

1. Úvod

Touto prácou sa pokúšam priblížiť tradície vynášania Moreny na Slovensku, jej vznik, povery, históriu a taktiež jej vplyv na obyvateľov jednotlivých častí Slovenska. Vnímanie tejto tradície je na každom území rozdielne a každý kraj s ním spájajú iné zvyky. Vo veľkomestách sa už veľa nevie a nehovorí o dávnych tradíciách, ktoré pretrvávajú dodnes, preto som si vybrala práve „Vynášanie Moreny“, na priblíženie a zdokumentovanie podrobnejších informácii o tomto krásnom a zaujímavom zvyku.

2. Dva protipóly – zima, leto

Obrady, magické úkony, zriekania, prinášanie obiet, konzumovanie obradných jedál, ochranné prostriedky, dodržiavanie hygienických a ďalších príkazov a zákazov ako i ďalšie zložky tradičnej duchovnej kultúry výročného cyklu mali rôzne ciele.
Roľníci dobre poznali striedanie ročných období, najmä dva protipóly – zimu a leto, no nepovažovali ich za súčasť zákonitostí prírody, ale za dôsledok pôsobenia nadprirodzených síl. Domnievali sa, že príslušnými rituálnymi úkonmi možno ten ktorý proces urýchliť a korigovať ho želaným smerom. Od stredoveku nosili po obci figurínu ženy, zriedkavejšie muža, ktorú nakoniec hodili do vody, alebo spálili. Verili, že tak vyženú z obce nebezpečné choroby a tým aj smrť, že vypudia z chotára negatívne sily, ktoré zadržiavajú vegetáciu, no predovšetkým že urýchli a odchod samotnej zimy. Z prvej štvrtiny minulého storočia by som chcela uviesť dva záznamy o vynášaní Moreny.

Prvý je z kroniky obce Medzibrod pri Banskej Bystrici, zapísal ho miestny farár Ignác Hrdina:
„Obyčajne na Smrtnú nedeľu, hoci sneh navysoko pokrýva ešte povrch zeme a často aj nové sneženie oddiali rozvíjajúce sa príjemnosti jari na neskoršie, dievčatá súce na vydaj predsa priviažu na žrď ľudskú postavu zo slamy dosť neforemne zhotovenú a poodievajú do ženských háb a v najrýchlejšom behu – povedal by som, že skorej jajčiace ako spievajúce – utekajú s ňou z horného konca dediny smerom k hronskému mostu, kým mládenci svištiacimi palicami v rukách rozoháňajú sa odzadu do nej, často aj okolo hláv jajčiacich dievčat. Na moste potom posťahujú z nej šaty (podľa jedných je to zima, podľa druhých smrť) a dobre ňou zamávajúc, hodia ju do rieky. Žrď ozdobia červenými stuhami a dvoma fľašami pálenky a v sprievode ju zanesú richtárovi, blahoželajúc mu k príchodu jari. Richtár za túto ich pozornosť odmení sa im varenými šiškami, podanými na mise.“
Približne v rovnakom čase zaujal spomínaný obrad aj súvekého slovenského etnografa Jána Čaploviča, ktorý o ňom píše:
„V Trenčianskej župe, najmä v Kalnici a na jej okolí, je známa zvláštna hra. Na Kvetnú nedeľu oblečú chlapci a dievčatá kus dreva za ženu a so spevom idú k najbližšiemu potoku. Tu strhnú z figuríny šaty a drevo hodia do vody. Potom sa vrátia so spevom naspäť a miestny richtár im dá zadarmo obed. Táto maska sa volá Morena, čosi ako morová žena. Hra s ňou sa opakuje každý rok, lebo veria, že takto po celý rok zabránia prepuknúť morovým a iným nákazám u ľudí a zvierat. Tento zvyk súvisí zrejme nejako s dávnovekými náboženskými predstavami a zvykmi.“
Texty obradných piesní, ktoré mládež pri tejto príležitosti spievala v Liptove, zachytil Ján Kollár. V úvode poznamenáva, že dievky vynášali Morenu alebo Murienu na Smrtnú alebo Kvetnú nedeľu. Pri vynášaní figuríny z dediny spievali:
Muriena naša,
kdes prebývala?
V dedinskom dome,
v novej stodole.
Za dievčatami s Morenou kráčali mládenci, ktorí na kratšej žrdi niesli figurínu chlapa – „dedka“ oblečeného do otrhaných šiat a spievali:
Dedko náš, dedko,
požral si nám všetko,
nič si nám nenechal,
tak si sa dobre mal.
Po vynesení Moreny sa dievčatá opäť vracali späť so spevom:
Vyniesli sme Morenu zo vsi,
priniesli sme máj nový do vsi,
posejeme súržicu s ovsy.
Navaríme čierneho piva,
opojíme kmeťovho syna.
Ak nebude píti,
budeme ho bíti,
s trima kyji kyjovati,
za vlasy ruvati,
dáme mu, dáme
šidlo i kopyto,
jeho žene – sito i koryto.

3. Symbolické vynesenie zimy

Z uvedených záznamov nám vyplýva, že podstatou obradu bolo symbolické vynesenie zimy z obce, čím s mal umožniť príchod jari. Toto želanie bolo zdôraznené buď vinšom a piesňou, alebo častejšie iba piesňou, ktorá bola významovým komentárom celého obradu.
Od spojenia Moreny so smrťou bol už iba krôčik k spojeniu Moreny s morom, a potom ďalej k vysvetľovaniu vynášania Moreny v tom zmysle, že išlo vlastne o vyháňanie moru.

Zdôvodňovania obradu s Morenou v posledných storočiach neraz splývali, samotný obrad bol nezriedka chápaný ako viacfunkčný, no stotožňovanie Moreny so zimou bolo stále dominantné. Účastníci obradu boli po jeho ukončení pohostení alebo odmenení potravinami. Keďže Morenu vynášali dievčatá, v mnohých oblastiach ich obdarovali vajíčkami, ktoré si tieto odložili pre kúpačov. Pozostatkom staršieho obradu bol na viacerých miestach i zvyk, že na Smrtnú alebo Kvetnú nedeľu chodili chudobnejšie dievčatá vyberať po domoch vajíčka, čo sa nazývalo chodením po Morene. V týchto prípadoch už iba pomenovanie obchôdzky dokumentuje dávnejšiu existenciu samotného obradu.

Konkrétnu podobu vynášania Moreny a nosenia leta nám názornejšie približujú príklady z jednotlivých oblastí.
V Spišskej obci Kľukňava menšie deti zhotovili figurínu ženy, ktorú tu označovali termínom Šmertka, nosili ju po dedine a spievali:
Ide Smrtka s kúdelú
na tú Smrtnú nedeľu.
A ty, máj, kravám daj
a na voly a na kone
nezapomínaj!
V niektorých obciach na okolí Kežmarku (napr. v Krížovej Vsi) nazývali figurínu Barborenou a Špitolenou. Keď ju na Smrtnú nedeľu hádzali do vody, spievali:
Haju, haju,
na zelenom máju,
barborena, Špitolena,
kde si prebývala?
Za horami, za lesami
piesoček džubala.
Na strednej a dolnej Orave chodili v rovnaký deň s Marmorienou, Marmurienou. V Nižnej nosili dievčatá Morenu a chlapci Ďadka. Pieseň dievčat bola nasledovná:
Marmuriena, Marmuriena,
Kyseľova žena,
kde si prebývala?
U studienky
nôžky som si umývala.
Čo ti tam dávali?
Čepčeky krájali,
mládencom a dievkam rozdávali.
Keď ja pôjdem cez lavice,
dobreže ma držte,
keď ma bude mamka volať,
do vody ma pusťte.
Mládenci, ktorí kráčali hneď za dievčatami s mužskou figurínou, spievali:
Nosíme my ďadka,
čo po poli ľapká,
aj my takí budeme,
čo ho nosiť budeme.
Nosíme my takého
ako Laca zhnitého.
Pri vode figuríny vyzliekli a hodili do potoka. Morenine sviatočné šaty si oblieklo to z dievčat, ktoré ostatné vyvolili za kráľovnú. Spievajúc náboženské piesne, prešli dievčatá opäť celú dedinu a z domov im vynášali vajíčka, múku i peniaze.
V niektorých stredooravských obciach pri vynášaní Moreny nespievali vôbec, ak spievali, tak len piesne náboženského charakteru, čo odôvodňovali tým, že je obdobie pôstu. Rovnako si počínali dievčatá na okolí Košíc.

4. Tradícia v Turčianskych oblastiach

V Turčianskych obciach zachovávali obrad ešte v prvej tretine nášho storočia v značne rozvinutej podobe.

Večer pred Smrtnou nedeľou sa zišli dievčatá v dome, kde sa cez zimu schádzali na priadky, a zo slamy, žŕdky a prinesených starších kusov odevu zhotovili figurínu Moreny. Na druhý deň hneď na svitaní niesli Morenu, tu ju nazývali Murienou, po dedine. Z dolného konca obce zaniesli Morenu k rieke a z mosta ju hodili dolu. Potom sa s pokrikmi „zatopili sme zimu“ vracali späť. Rovnakú cestu vykonali chlapci, ktorí niesli na kratšej žrdi Dedka, známeho v Turci i pod označením Dido, Donda. Chlapci spievali:
Dedko náš, dedko,
požral si nám všetko.
Nič si nám nenechal,
tak si sa dobre mal.
Po utopení zimy sa jedno z dievčat oblieklo akoby za nevestu a držiac v rukách malú jedličku ozdobenú stuhami a hodvábnymi šatkami, predstavovalo kráľovnú. Iné dievča nieslo väčší košík, aby mali kde uložiť vajíčka, prípadne iné naturálie. Sprevádzali ich ďalšie tri-štyri dievčatá, ktoré vedeli pekne spievať. Pieseň, ktorú spievali, chodiac po obci, bola rovnaká ako tá, ktorú uverejnil Ján Kollár v Národných spievankách a ktorá sa začínala dvojverším:
Vyniesli sme, vyniesli sme
Murienu zo vsi…
Pred domami, kde mali nádej na podarúnok, zastali a niektoré z dievčat oznámilo príčinu príchodu. Z vyzbieraných vajec a slaniny urobili dievčatá večer praženicu, na ktorú prizvali mládencov, a spoločne sa potom zabavili. Približne v južnej polovici Slovenska používali miesto termínu Morena na označenie figuríny názov Kyseľ, Kyselica, Kyseľova žena. Kyseľ bolo tradičné jedlo v období zimného pôstu.
Kyselicu vynášali i na okolí Stupavy a Bratislavy. Vo Vajnoroch nosili dvanásť až pätnásťročné dievčatá Kyselicu oblečenú do šiat mladej nevesty na Kvetnú nedeľu popoludní. Pred každou bránou zastali a spievali:
Kyselica kyselá,
na oleji pražená
a octom a cibulú
pánbičkovu snikulú.
Keď páni jedli,
ľudia hľadeli,
čo je toto za dievečku
v pérovém predečku.
Pekne si stojí,
na ľudí hľadí.
A ty, pani krásna,
daj lyžičku masla,
to je ešte máličko,
pridaj k tomu vajíčko.
Keď dostali žiadané, pohli sa k ďalšiemu domu, až kým neobišli celú dedinu. Pri potoku Kyselicu vyzliekli, šaty odložili a žŕdku so zvyškami figuríny hodili do vody. Chlapci hádzali do Kyselice kamene, kým ju voda neodniesla z ich dosahu. Potom sa spolu s dievčatami hrali tradičné jarné hry.

5. Obsah piesní

Iným variantom obradu z posledného obdobia jeho existencie bola forma, keď dievčatá nosili síce figurínu Moreny, no obsah piesní, ktoré pritom spievali, sa nestotožňoval s touto činnosťou, ba nie je do nich zakomponovaný ani názov figuríny.

S takouto transformáciou sme sa stretli vo viacerých obciach strednej Oravy, kde dievčatá nosili Morenu, spievajú náboženské piesne.
Menej kontrastné prípady patriace do tejto skupiny poznáme z južnejších oblastí východného Slovenska. Napríklad dievčatá na okolí Nižného Medzeva na Kvetnú nedeľu pri nosení figuríny Moreny spievali:
Veliká noc, Veliká noc,
kde si prebývala?
Na Dunaji, na Dunaji
nôžky umývala.
Či je tota, či nie tota,
čo ráno vstávala,
na Dunaji, na Dunaji
nôžky umývala.
Nakoniec figurínu spálili a popol hodili do vody. Potom hádzali do vody venčeky a ktorým smerom ich voda najprv otočila, tým smerom sa mali vydať.

Zo starších i novších záznamov o vynášaní Moreny si môžeme zrekonštruovať aspoň približný obraz o vývoji a funkčných premenách tohoto zvyku v posledných storočiach. V starších vývojových fázach, ako už bolo spomenuté, figurína symbolizovala zimu, smrť a vôbec všetko negatívne, čo zima prinášala a čoho sa chcela obec zbaviť. Práve miesta, cez ktoré figurínu preniesli, boli v očiach celého kolektívu od tohoto zla očistené. Tým, pravda, Morena neprinášala ešte nič pozitívne, vytvárala iba priestor pre také obrady, ktoré mali prosperitu zabezpečiť.
So staršou funkciou Moreny sa stretávame tam, kde do figuríny hádžu kamene, blato a nakoniec ju spália alebo utopia, prípadne vynesú na cudzí chotár.
Tam, kde táto staršia vyhranená predstava ustupuje, postupne sa prelínajú dve funkcie Moreny – odstraňovanie zla ako primárny a vytváranie priestoru pre dobro ako sekundárny cieľ. V takých prípadoch vznikajú predstavy, že v chotári, cez ktorý prenesú figurínu, nebude mor, požiar, krupobitie, na poliach bude dobrá úroda a podobne. Ak figurínu nakoniec zničia, je to dôkaz, že jej pôvodná funkcia celkom nezanikla. O zániku pôvodnej funkcie Moreny môžeme hovoriť vtedy, keď ľudia figurínu už neničia, ale slamu z nej si odkladajú ako magický prostriedok na zlepšenie chovu hydiny, alebo hoci ju spália, popol z nej rozsypú na vlastné polia v očakávaní lepšej úrody. Druhotnú vrstvu predstavujú tiež ľúbostné veštby spojené s vynášaním Moreny.
Tak ako Morena symbolizovala zimu, zelený konárik, či už to bol vŕbový prút, lieska alebo iná drevina, predstavoval nastupujúcu vegetáciu a po nej nasledujúce leto. V jarných obradoch sa tieto konáriky označovali termínom máj, májik, leto, letečko, lesola, hájik a podobne. Na obchôdzky s konárikmi chodievali desať až dvanásťročné dievčatá na Kvetnú nedeľu.

6.

Nosenie leta

S nosením leta sa stretávame predovšetkým na juhozápadnom Slovensku a v priľahlých oblastiach stredného Slovenska.
V Lábe si dievčatá urobili „leto“ z konárika slivky, na ktorý navešali pomaľované vajíčka, vlastne len vajcové škrupiny, pretože obsah vajca najprv vyfúkli pomocou dvoch malých otvorov na koncoch vajíčka. Cez spomínané otvory pretiahli potom cverny, aby mohli škrupiny zavesiť na konárik. S „letom“ obchádzali domy, v ktorých bývali spríbuznené rodiny. Pod oknom sa zastavili a spievali:
Milé leto, milé,
kdes´ tak dlho bolo?
V pivnici na lavici
v červenej ružici.
Budzte tam, babičky, veselé,
však vám to letečko nesieme.
Či je toto nový dom?
Nové leto máme
a vám, pane hospodáru,
pekne zaspievame.

Rôzne formy prinášania leta prostredníctvom zelených ratolestí boli v predchádzajúcich storočiach pravdepodobne známe vo všetkých oblastiach nášho územia. Sotva však možno predpokladať, že by taký dôležitý rituál, ako bolo prinášanie jari či leta, bol býval zverený malým dievčatám, vlastne ešte deťom. Napokon aj niektoré staršie správy uvádzajú, že vynášanie zimy a prinášanie leta bolo záležitosťou dospelých dievčat. Niektorí bádatelia sa domnievajú, že túto čestnú úlohu dostali dievčatá, ktoré boli v tom roku prijaté medzi dospelé. V každom prípade sú obchôdzky malých dievčat, tak ako ich poznáme z posledných desaťročí, dôsledkom oslabenia významu obradu.
7. Použitá literatúra

1. Emília Horváthová, „Rok vo zvykoch nášho ľudu“, Vydavateľstvo TATRAN, Bratislava 1986

8. Záver

Vynášanie Moreny je už tak málo spomínaným zvykom, že som pokladala za dôležité jej pripomenutie, či už zo stránky historickej alebo súčasnej. Každé územie Slovenska má svoje spôsoby, akým realizuje tento akt vynášania zimy alebo prinášania leta do kraja. Je preto zaujímavé získať a vedieť bližšie informácie o niečom takom, ako je vynášanie Moreny. Každý človek by mal vedieť aspoň kúsok z toľkého množstva tradícií a zvykov, ktoré už vymreli alebo sa stále uchovávajú na území akéhokoľvek štátu, aby vedel a mohol povedať svojim potomkom viac o svojej krajine.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk