Kúros stelesňoval neosobný typ zdatného bojovníka, či víťaza v športových hrách s veľkými démonickými očami, podobného bohu, a preto sa v neskorších obdobiach tieto sochy považovali za zobrazenia boha Apolóna. Typ kóré vznikol v gréckych maloázijských mestách, v ňom sa prejavila dekoratívna tendencia v bohatom spracovaní drapérie. Na pamiatkach zo 6. st. pr.nl možno pozorovať, ako sa menilo a zdokonaľovalo poňatie anatómie. Strnulý Egyptský postoj- vykročená ľavá noha, ruky pozdĺž tela končiace päsťou – sa postupne uvoľňuje, detaily sú prepracovanejšie a sochy sú obohatené o nový grécky prvok, o úsmev. To je už známkou snahy o vyjadrenie duševného života.
V prvom klasickom období, sa strediskom sochárstva stali Atény. K vrcholným dielam patril reliéf s námetom zrodenia Afrodity a sochárska výzdoba Diovho chrámu v Olympií. Z bronzových originálov sa zachovala socha víťaza v pýtijských hrách, dielo sicílskeho umelca z r. 478 pr.nl a socha Dia, či Poseidóna vrhajúceho blesky, vylovená z mora. V tomto období už mizne tajomný úsmev z tvárí sôch a nahrádza ho vážnosť a umiernenosť výrazu. U Myróna, autora slávneho Diskobola, v súsoší Aténa a Silén Marsyays badať dokonca Aténin hnev a Marsayovu zúrivosť. Polykleitos zase vytvoril kánon proporčnej teórie, ktorú prakticky využil na soche Doryforos, pričom vynašiel taktiež kontrapost, t.j., že prenesenie váhy na jednu nohu, mení postavenie ramien, rúk, aj hlavy. Najvýznamnejším sochárom tohto obdobia bol Feidiás. Vytvoril sochy, vlysy a reliéfy pre Akropolu a Parthenon, medzi nimi aj chrýselefantínovú (kombinácia slonoviny a zlata) sochu Atény Parthenos, tú však tiež poznáme len ako rímsku zmenšenú kópiu ako aj väčšinu ostatných jeho diel. V Olympií Feidiás vytvoril chrýselefantínovú sochu Dia , ktorá je považovaná za jeden z divov sveta. Telesná krása postáv, ušľachtilosť postojov a dôstojnosť výrazu tohto obdobia sú vrcholným prejavom kalokagatie (gréc. kalos – krásny, aghatos – ušľachtilý, dobrý) úsilia o fyzickú a duševnú zdatnosť. Táto realistická forma je však ešte stále prestúpená snahou vytvoriť ideálny typ.
Grécke sochárstvo druhého klasického (4. st. pr.nl) obdobia sa líši od predchádzajúceho rastom realizmu a ústupom idealizmu. Zvýšil sa záujem o duševné stavy, ľudské emócie a vášne. V tomto období vzniká hnutie sofistov, ktorým sa podarilo odsvätiť bohov a zbaviť grécku mytológiu idealizácie, vďaka čomu sa boh v podobe sochy stal len krásnym ľudským telom. Rast realizmu viedol až ku vzniku podobizne, t.j. k zobrazeniu konkrétnej osoby.