Okrem mladých ľudí sochári zobrazovali aj starších ľudí, a ideál sa zmenil na zmyselne krásneho až zženštilého mladíka a taktiež vzrástla záľuba kochať sa krásnym nahým ženským telom. Majstrom tejto doby bol Práxitelés. Z jeho diel sú známe Hermés a Dionýsem a Apolón Sauroktónos (Apolón pribodávajúci jaštericu ku stromu) a jeho Afrodita Knidská prvýkrát zobrazuje bohyňu nahú. Ďalším sochárom, ktorý sa preslávil neobyčajnou plodnosťou a precíznosťou bol Lýsippos, vytvoril vraj okolo 1500 sôch. Jeho Apoxioménus demonštruje Polykleitov kánon, uvoľňuje jeho kontrapost a anatómia je prepracovanejšia, tak isto aj výraz duševného stavu v tvári. Bol dvorným sochárom Alexandra Veľkého. Jeho tvorba uzatvára klasické a uvádza helenistické obdobie.
V helenistickom období realizmus prerástol až do naturalizmu. Tematika sa rozšírila o drastické námety mučenia, umierania, erotické motívy, výjavy z ľudského života, či zobrazovanie detí a grécke umenie sa začalo prelínať s orientálnym.


Kresťanská antika a Byzancia

Najstaršie umelecké pamiatky kresťanov nachádzame v katakombách, niekoľkoposchodových podzemných stavbách, kde kresťania vykonávali obrady a pohreby podľa Kristovho príkladu (tiež bol pochovaný v hrobke) a skrývali sa v nich, pretože boli do roku 313 (Milánsky edikt – zrovnoprávnenie kresťanstva s ostatnými náboženstvami) prenasledovaní. V tomto období (1. až 6. st.) voľná socha takmer úplne vymizla, pretože kresťania sa obávali obvinenia z modloslužby. Výnimkou sú sochy dobrého pastiera ako symbolické zobrazenia Krista a jeho starostlivosti o zblúdilé duše. Náboženské výtvory sa zväčša nelíšili od svetských, pretože kresťania preberali motívy z antiky, tie však dostávali nový symbolický význam. Hlavným druhom kresťanského sochárstva bol sarkofág, ktorý vyzeral ako domček so sedlovou strechou. Bol vyzdobený figúrami v arkádach, čo kresťania prevzali z kresťanskej a rímskej antiky. Mramorové kresťanské sarkofágy sa objavili koncom 2. st., ale ich rozšírenie spadá do 4. a 5. storočia. Najprv sa v nich prejavoval východný vplyv najmä Alexandrie a Sýrie, neskôr sa strediskami výroby stali okrem Ríma aj západné provincie, hlavne Gália a Hispánia. Od plastického reliéfu sa prechádzalo k stále plošnejšiemu a lineárnejšiemu poňatiu a od antického realizmu ku štylizácií. Tradícia antického sochárstva žila ďalej v drobných výtvoroch zo slonoviny, diptychoch, relikviároch a pod. Byzanciou nazývame stredovekú východorímsku ríšu, ktorá vznikla po rozdelení rímskej ríše a udržala sa takmer tisíc rokov (5. – 15. st.).