Umenie pokračovalo v neskoroantickej helenistickej tradícií, v ktorej sa stále viac prejavovali vplyvy orientálnych kultúr, jeho vývoj podnietili aj roztržky medzi západnou (rímskou) a východnou (gréckou) cirkvou, čo vyvrcholilo ich absolútnym oddelením. Byzantské sochárstvo taktiež pestovalo reliéf (hlavice stĺpov, slonovinové rezby) a táto tendencia sa ešte vystupňovala, keď cirkevné predpisy podporili a urýchlili vývoj k štylizácií a schematizmu.


Románsky sloh

Pojem románsky sloh vznikol až v prvej tretine 19. st., čím sa nahradil starší termín byzantský sloh a zahrňuje umenie, ktoré sa rozvíjalo v Európe zhruba v 11. – 12. storočí. Časové vymedzenie aj charakter románskeho slohu sa v rôznych štátoch a oblastiach značne mení. Zrodil sa približne v rovnakej dobe, na rôznych územiach, ktoré patrili rímskej ríši. Slúžil predovšetkým cirkvi na propagáciu náboženskej ideológie a cirkev predpisovala tak jeho obsah, či námety, ako aj jeho formu.

Sochárstvo bolo viazané hlavne na kostol a bohoslužbu a jeho antirealizmus v protiklade k antickému realizmu staval ideu nad skutočnosť, odvádzal pozornosť od reálneho života, pripomínal kresťanské cnosti a hrozil večnými trestami. Románsky umelec nepoznal inú perspektívu ako hieratickú, vďaka ktorej dostávali osoby rozmery v závislosti od svojho postavenia v hierarchií náboženských pojmov. Tak isto ho nezaujímal ani plastický tvar, čím sa do popredia dostal reliéf a voľná socha bola opäť utlačená z obáv pred modloslužobníctvom. Umelci tvorili podľa knižných ilustrácií alebo vzorníkov, ktoré obsahovali kompozičné vzorce hlavných náboženských výjavov. Tým sa ešte posilnila tendencia k plošnosti a lineárnosti. Snaha individualizovať ľudské postavy vymizla a rozlišované bolo akurát pohlavie a vek. Toto opakovanie a obmieňanie schém viedlo k väčšej štylizovanosti a napokon až k vzniku dekoratívneho ornamentalizmu (napr. strom sa zmenil na lineárny ornament). Táto štylizácia sa uplatnila hlavne na rúchu postáv, ktoré bolo chápané bez vzťahu k telu. Keď bol však umelec poverený úlohou zobraziť námety nepredpisované cirkvou, stretávame sa s nábehmi k realizmu. Druhým umeleckým zdrojom však stále zostávala antika, ktorá nasmerovala románskych umelcov k obnove monumentálneho figurálneho umenia a pripravila tak nástup gotického katedrálneho sochárstva. Pod týmto vplyvom vzrástol záujem o voľnú sochu a jej duševný život. Ľudia boli zobrazovaní ako samostatné osobnosti s vlastným vnútorným životom, ktorý sa zračí v ich oduševnených tvárach. V Taliansku sa začínajú objavovať prvé osobnosti, napr. Nicolaus a Guilielmus vo Verone, Wiligelmus v Cremone a Modene, Bonanus piský, Benedetto Antelami v Parme, či Nicclò Pisano.