Vývoj francúzskej katedrálnej skulptúry od románskeho typu sochy – stĺpu cez trojrozmernú individualizovanú postavu (1. štvrtina 13. st.), až po vrcholné diela na hlavných portáloch katedrál (2. štvrtina 13. st.), možno sledovať od portálov v Saint-Denis, Chartes, či Notre-Dame v Paríži, až po Amiens a Remeš. V 14. storočí nastal rozkvet interiérového rezbárstva a rástla snaha o verné zobrazenie podoby mŕtvych na náhrobkoch francúzskych kráľov. Najvýznamnejším dielo tejto doby je výzdoba kartuziánskeho kostola v Dijone, kde Claus Sluter vytvoril svoje vrcholné diela. Každá z jeho postáv predstavuje iný ľudský typ a duševný stav. Neskorogotické sochárstvo sa usilovalo o portrétne vyhrotenú individualizáciu postáv. Prepracovalo sa aj zobrazenie drapérie a vytvorili sa rôzne formy záhybového systému. Na niektorých náhrobkoch dospel realizmus až k naturalizmu, spodobňujúcemu ľudské telo v posmrtnom rozklade. V druhej polovici 15. st. vznikali v chrámových interiéroch sochárske skupiny Kladenia Krista do hrobu, v ktorých sa uplatnil neskorogotický pátos expresívneho realizmu.
Slovensko - z prvej polovice 14. st. sa zachovala najmä ornamentálna výzdoba hlavíc a z interiérového sochárstva k najvýznamnejším pamiatkam patrí krídlový oltár vo Vojňanoch pri Kežmarku. Rozvoj Gotického cítenia možno sledovať na madonách, ktorých sa zachovalo množstvo. Neobyčajný rozkvet neskorogotického sochárstva v poslednej štvrtine 15. st. prebiehal v troch hlavných strediskách. V Košiciach na Spiši a v banských mestách. Na začiatku 16. st. sa vedúcim umeleckým centrom stala Levoča, vďaka Majstrovi Pavlovi z Levoče. Jeho najväčším dielom je hlavný oltár v kostole sv. Jakuba.
Krásny sloh bol prejavom feudálnej kultúry v štádiu jej úpadku. Umenie stráca spoločenskú funkciu, vzťah k realite a stáva sa čisto estetickou záležitosťou. Hlavnými znakmi sú neprirodzenosť a strojenosť pretiahnutých, esovito prehnutých postáv s malou hlavou, nezáujem o priestorové vzťahy, nadvláda lineárnej rytmickosti a kaligrafie. Realistické prvky sa nestratili, ale tvoria protiklad formalistickej štruktúre sochy a dodávajú jej zmyslový pôvab.


Záver

Pri štúdiu umenia nám neunikne fakt, že umelci často nemohli rozvíjať svoje schopnosti a talent, pretože námety a forma boli zväčša diktované tým, čo sa v tom danom období dostalo ku moci, či už po politickej alebo duchovnej stránke. V antike to bol vznik humanizmu - sústredenie pozornosti na človeka a pozemský život.