Gotický štýl premenili na renesančný realizmus, usilujúci sa o plný objem a výraz životnej energie. Zdôrazňovali pritom krásu pohybu, ktorý vyvoláva v ľuďoch nové city a dodáva im dôstojnosť a pôvab. Najvýraznejším sochárom ranej renesancie bol Donatello (Donato di Niccolò di Betto Bardi, 1386 – 1466). Ako prenikavý pozorovateľ mal zmysel pre dramatické konflikty ľudskej duše. Spodoboval najmä mužov, nositeľov životnej energie a bojových cností. Spoznal Rím a antiku, nenapodoboval ju, ale vytvoril nový výtvarný smer, v ktorom príklad antiky systematicky doplňoval hlbokým štúdiom skutočnosti.
Ako pokročilo jeho štúdium ľudského tela a poznanie antického umenia dokladá porovnanie raného Dávida vytvoreného pre florentský dóm(1410) s bronzovou sochou toho istého námetu pre Cosima Medici (1430). Pri postavách prorokov zo starého zákona, v podobizniach a neskorších dielach dospel až k naturalistickému výrazu. Jeho proroci stelesňujú vypätie vôle, odriekanie a silu myšlienky, modelácia rúcha striedaním konkávnych a konvexných tvarov dodáva sochám heroizmus a ich tváre sú portréty konkrétnych osôb. Strašná a strhujúca Judita, vyjadrujúca s bolestným pátosom ideu sebaobetovania vyššiemu záujmu, sa stala pre Florenťanov symbolom republikánskych cností a pomníkom odboja proti tyranom.

Raná renesancia sa v priebehu 15. storočia rozšírila po celom polostrove, koncom storočia už začala prenikať mimo Taliansko a vtedy bola vystriedaná slohom vrcholne renesančným. Vrcholná renesancia bola založená na idealizme. Realistické napodobovanie skutočnosti nie je cieľom, ale predpokladom a prípravou pre umeleckú tvorbu, ktorá má svojou ideálnou dokonalosťou prekonať samu prírodu. Od popisu sa prechádza k zobrazovaniu telesnej a duchovnej krásy a psychických hodnôt.

Tvorcom tohto obdobia bol mladý Michelangelo Buonarroti (1475 – 1564), ktorý zasiahol do všetkých druhov výtvarného umenia, na prvom mieste však u neho stálo práve sochárstvo. Na maliarstvo sa díval zvrchu a považoval ho za prácu pre ženy. Už najranejšie reliéfy svedčili o jeho geniálnom nadaní. Ako 22-ročný prekonal realizmus, 15. storočie, aj antické vzory a vyjadril umelecké zámery vrcholnej renesancie. V opitom Bakchovi porušil klasický konrapost a kníšucim pohybom naznačil opilosť. V jeho najznámejšej piete, tichá bolesť bez pátosu skláňa hlavu Madony s mŕtvym telom Krista, ktorého nahota ostro kontrastuje s jej bohatým šatom vlniacim sa v tragických záhyboch.