Florentský Dávid (1501 – 1504), pôvodne určený pre dóm a po dokončení umiestnený pred radnicou, stelesňuje v antickom duchu renesančnú ideu republikánskych slobôd. Michelangelo ho poňal ako nezrelého mladíka (veľké ruky a nohy, úzky pás) v otáčavom nakročení a hlavný výraz sa sústredil do hrozivého pohľadu hrdinu (ostré oči, povystrčená horná pera). Mnoho sôch nedokončil, ako aj súsošie pre náhrobok pápeža Julia II, ktoré mu zabralo 40 rokov života a dokončil z neho len jedinú sochu, a to Mojžiša. V strašnom výraze tohto proroka, ktorého napäté svaly ohlasujú blížiaci sa výbuch hnevu, vyjadril Michelangelo podobu aj charakter svojho mecenáša Julia II. Alegorické sochy Dňa, Noci, Rána a Večera zrejme stelesňujú umelcov pocit z tragického osudu jeho vlasti. V protiklade k takmer dokončenej Noci je hlava obrovskej postavy dňa s napätými mohutnými svalmi ponechaná v hrubom otesaní, pritom jej to neuberá na výraze. V období manierizmu u neho prevláda subjektivizmus, zdôrazňujúci dynamizmus, expresívne zveličovanie a duchovný obsah. V neskorších Pietach sa dokonca vrátil ku gotickému typu vertikálnej piety, aby zdôraznil duchovný výraz. Michelangelo má jedinečné postavenie v dejinách umenia. Zhrňuje európsku umeleckú tradíciu od antiky po rannú renesanciu aj tradíciu florentského umenia od Giotta po Donatella. Z jeho umenia vyšli manieristi aj barokoví umelci. Jeho diela sa stali vzorníkom pre sochárov až do 18. st. a v 19. st. na neho naviazal Auguste Rodin.
Florentskí manieristi pracujúci pre dvorskú spoločnosť, kládli dôraz na dokonalú sochársku (kovolejársku) techniku, elegantný tvar a gracióznosť sochy. Ich pretiahnuté postavy s malou hlavou, dlhým krkom, zdôraznenými bokmi a uvolnenými údmi v skrutkovito stočenom pohybe mali vyjadriť ich ideál krásy (maniera bella), idealizácia a ornamentálna štylizácia mala nahradiť a vylepšiť nedokonalosť prírody.

Na Slovensku sa renesančné práce objavili v architektúre už v prvom desaťročí 16. st. (radnica v Bardejove 1508). V dielni Majstra Pavla z Levoče prevládal renesančný sloh v druhom desaťročí16. st. (oltár sv. Jána v kostole sv. Jakuba v Levoči, 1520). Mnoho sochárskych diel bolo pre Slovensko vytvorených vo Viedni. Z renesančných náhrobkov sa zachoval náhrobok Alexandra Thurza v Levoči, arcibiskupa Oláha v Trnave a Anny Erdödyovej v bratislavskom dóme. Tesané krstiteľnice sa zachovali v Prešove, Spišskom Štvrtku alebo v Banskej Bystrici. Barokový sloh

Názov „barokový“ dali tomuto slohu až klasický estetici v polovici 18. st., aby označili tvorbu porenesančného obdobia, ktorá sa im zdala úpadková a bizarná. Pôvod pojmu sa vykladá rôzne.