do rokoka, ktorý sa proti monumentálnosti, dramatickosti, patetickosti a náboženskej zanietenosti baroka vyznačuje dekoratívnosťou, hravosťou, zdrobneným merítkom, jemnou kulti-vovanosťou, eroticky podfarbenou alebo bezobsažnou ozdobnosťou.
Názov bol odvodený od francúzskeho slova rocaille (kamenie), predstavujúceho charakteristický motív pretvorený z útlych abstraktných foriem v masívne fantastické tvary lúčovitého, prederaveného, až vegetabilného rázu.

Obidvaja významní sochári tohto obdobia Lambert – Sigisbert Adam (1700 – 1759) a Michel – Ange Slódtz (1705 – 1764) študovali v Ríme Berniniho dielo a vo svojej tvorbe dokázali zladiť talianske podnety s rokokovým štýlom, a to najmä pri sochárskej výzdobe interiéru. Oválna sála v Soubiskom paláci v Paríži je názorným príkladom dokonalého spojenia všetkých zložiek výzdoby – maľby, sochárstva a umeleckého remesla v jednotný umelecký dojem.


Klasicizmus

Umeleckým slohom druhej polovice 18. st. a prvých desaťročí 19. st. bol klasicizmus. Bol opäť reakciou na subjektivizmus baroka a rokoka a uviedol znovu do umeleckej tvorby objektivitu založenú na rozumovej úvahe (osvietenecký racionalizmus). Jeho charakteristickými znakmi sa snaha o stala jasný, jednoduchý, plastický a pevne ohraničený tvar, harmonickú kompozíciu, svetskú racionalitu, zvecnenie a obnovenie klasického antického umenia. V poslednom uvedenom prípade ho podporovala nová veda – klasická archeológia a súdobá estetika.
Klasicizmus vytvoril celú slohovú epochu, prenikol do všetkých oblastí a druhov umenia a ovládol aj životný štýl. V strnulej podobe akademizmu sa udržal počas celého 19. storočia.

Strediskom sochárskeho klasicizmu sa stal Rím a jeho vodcovskou osobnosťou Benátčan Antonio Canova (1757 – 1822), ktorý si za svoj vzor zvolil helenisticko-rímsku skulptúru. Ovládol dokonale techniku práce s mramorom (obnovil opäť techniku vŕtania a dokonca sa pokúsil oživiť aj antickú ganósis – vtieranie masti z vosku a mydla do pleťových partií), uplatnil ju na námetoch z antickej mytológie a bol považovaný za obnoviteľa klasickej krásy antického umenia. Na konci života však zažil veľké sklamanie, keď v Londýne po štúdiu panteónskych mramorov zistil, že v antike boli sochy tesané iným spôsobom, ako predpokladal (namiesto dláta sa používal špicák).
Vo Francúzku vynikol Pierre Cartellier (1757 – 1813), portrétista cisárskej rodiny, ale popri Canovovi najväčšie uznanie dosiahol Dán Berthel Thorvaldsen (1770 – 1844), ktorý mal v Ríme štyri ateliéry, kde pracovali jeho žiaci rôznych národností a tesali do mramoru Majstrove návrhy. Keďže ich hlavný záujem spočíval v napodobení antických vzorov, jeho dielo sa vyznačuje neosobným sochárskym rukopisom a abstraktnou neživotnosťou. Na Slovensku klasicistický sochári zdobili reliéfmi architektúru a tesali náhrobky. Náročnejšie diela boli zverované cudzincom a slovenský sochári museli hľadať priaznivejšie prostredie pre svoju tvorbu v Budapešti. Tam prevažne pôsobili Vavro Dunajský aj Štefan Ferenczy, nasledovník Canovovho klasicizmu.


Romantizmus

Proti klasicizmu a osvietenstvu vzniklo nové myšlienkové a umelecké hnutie, romantizmus, ktoré ovládlo od začiatku 19. st.