Úvod

Plastické zobrazovanie, napodobňovanie skutočnosti a hľadanie dokonalosti v troch rozmeroch zaujímalo ľudí už od počiatkov umeleckej tvorby, od praveku. Popri zobrazovaní predmetov a zvierat, najfascinujúcejšie je však plastické stvárnenie človeka. Tieto sochy nám zachovávajú tak umelecké hodnoty minulosti, ako aj svedectvo o ideále mužskej, či ženskej krásy daného obdobia.

Renesančný sloh

Renesančné umenie sa zrodilo na počiatku 15. storočia vo Florencií v Taliansku, meste remesiel, obchodu a umenia, kde sa pestoval humanizmus a šíril kult antického umenia a tiež jeho zberateľstva. Toto umenie štedro podporovali mecenáši, bankári z rodu Mediciovcov, Strozziovcov, či Pittiovcov. Pojem renesancia má tri významy – prvým je znovuzrodenie pravého umenia a kultúry, čiže návrat k antike. Druhým označenie novej historickej epochy, kedy došlo ku vzniku veľkých národných monarchií, k objavu gréckeho staroveku, k objavu Zeme, k položeniu základov svetového obchodu, k rozvoju manufaktúr, k zlomeniu diktatúry cirkvi a vzniku reformácie. A napokon v užšom slova zmysle je to označenie slohu talianskeho umenia 15. a 16. storočia.
Renesančný humanizmus sa staval proti stredovekej scholastickej filozofií a teológií a zameral pozornosť vedy na človeka, prírodu a pozemský život.
Renesančné diela boli realistické, mali ľudské merítko a vyjadrovali vôľu svojich tvorcov. Rozvinul sa renesančný individualizmus, hedonizmus a renesancia obnovila grécku kalokagatiu, podnietila rozkvet prírodných vied, ktoré značne pôsobili na umenie.
Charakteristickými znakmi renesancie sú realizmus (snaha zobraziť videné, opierajúc sa o štúdium perspektívy a anatómie), racionalizmus (svet sa zdá byť rozumovo vysvetliteľný), úsilie o harmóniu (súlad a vyváženosť proporcií), vnútorný kľud (utíšenie zmätku vonkajšieho sveta) a úmernosť (bez zveličovania, ktoré porušuje vnútorný kľud vecí). Renesanciu delíme na ranú (15. st. – Florencia), vrcholnú - klasickú (r. 1500 – 1520 - - Rím, Florencia, Benátky) a neskorú - tzv. manierizmus (r. 1520 – 1590 – Rím, Florencia, Benátky, Parma, Vicenza atď.). Okrem klasických techník kamenárstva, kovolejárstva a zo stredoveku prevzatých druhov sochárstva sa znovu uplatnila štuka, či terakota pri dekoráciách interiéru a voľná socha alebo súsošie. Hlavný záujem sa sústredil na realistické zobrazenie ľudského tela podľa antického vzoru, ale svoje schopnosti umelci prehlbovali najmä štúdiom anatómie.

Gotický štýl premenili na renesančný realizmus, usilujúci sa o plný objem a výraz životnej energie. Zdôrazňovali pritom krásu pohybu, ktorý vyvoláva v ľuďoch nové city a dodáva im dôstojnosť a pôvab. Najvýraznejším sochárom ranej renesancie bol Donatello (Donato di Niccolò di Betto Bardi, 1386 – 1466). Ako prenikavý pozorovateľ mal zmysel pre dramatické konflikty ľudskej duše. Spodoboval najmä mužov, nositeľov životnej energie a bojových cností. Spoznal Rím a antiku, nenapodoboval ju, ale vytvoril nový výtvarný smer, v ktorom príklad antiky systematicky doplňoval hlbokým štúdiom skutočnosti.
Ako pokročilo jeho štúdium ľudského tela a poznanie antického umenia dokladá porovnanie raného Dávida vytvoreného pre florentský dóm(1410) s bronzovou sochou toho istého námetu pre Cosima Medici (1430). Pri postavách prorokov zo starého zákona, v podobizniach a neskorších dielach dospel až k naturalistickému výrazu. Jeho proroci stelesňujú vypätie vôle, odriekanie a silu myšlienky, modelácia rúcha striedaním konkávnych a konvexných tvarov dodáva sochám heroizmus a ich tváre sú portréty konkrétnych osôb. Strašná a strhujúca Judita, vyjadrujúca s bolestným pátosom ideu sebaobetovania vyššiemu záujmu, sa stala pre Florenťanov symbolom republikánskych cností a pomníkom odboja proti tyranom.

Raná renesancia sa v priebehu 15. storočia rozšírila po celom polostrove, koncom storočia už začala prenikať mimo Taliansko a vtedy bola vystriedaná slohom vrcholne renesančným. Vrcholná renesancia bola založená na idealizme. Realistické napodobovanie skutočnosti nie je cieľom, ale predpokladom a prípravou pre umeleckú tvorbu, ktorá má svojou ideálnou dokonalosťou prekonať samu prírodu. Od popisu sa prechádza k zobrazovaniu telesnej a duchovnej krásy a psychických hodnôt.

Tvorcom tohto obdobia bol mladý Michelangelo Buonarroti (1475 – 1564), ktorý zasiahol do všetkých druhov výtvarného umenia, na prvom mieste však u neho stálo práve sochárstvo. Na maliarstvo sa díval zvrchu a považoval ho za prácu pre ženy. Už najranejšie reliéfy svedčili o jeho geniálnom nadaní. Ako 22-ročný prekonal realizmus, 15. storočie, aj antické vzory a vyjadril umelecké zámery vrcholnej renesancie. V opitom Bakchovi porušil klasický konrapost a kníšucim pohybom naznačil opilosť. V jeho najznámejšej piete, tichá bolesť bez pátosu skláňa hlavu Madony s mŕtvym telom Krista, ktorého nahota ostro kontrastuje s jej bohatým šatom vlniacim sa v tragických záhyboch.

Florentský Dávid (1501 – 1504), pôvodne určený pre dóm a po dokončení umiestnený pred radnicou, stelesňuje v antickom duchu renesančnú ideu republikánskych slobôd. Michelangelo ho poňal ako nezrelého mladíka (veľké ruky a nohy, úzky pás) v otáčavom nakročení a hlavný výraz sa sústredil do hrozivého pohľadu hrdinu (ostré oči, povystrčená horná pera). Mnoho sôch nedokončil, ako aj súsošie pre náhrobok pápeža Julia II, ktoré mu zabralo 40 rokov života a dokončil z neho len jedinú sochu, a to Mojžiša. V strašnom výraze tohto proroka, ktorého napäté svaly ohlasujú blížiaci sa výbuch hnevu, vyjadril Michelangelo podobu aj charakter svojho mecenáša Julia II. Alegorické sochy Dňa, Noci, Rána a Večera zrejme stelesňujú umelcov pocit z tragického osudu jeho vlasti. V protiklade k takmer dokončenej Noci je hlava obrovskej postavy dňa s napätými mohutnými svalmi ponechaná v hrubom otesaní, pritom jej to neuberá na výraze. V období manierizmu u neho prevláda subjektivizmus, zdôrazňujúci dynamizmus, expresívne zveličovanie a duchovný obsah. V neskorších Pietach sa dokonca vrátil ku gotickému typu vertikálnej piety, aby zdôraznil duchovný výraz. Michelangelo má jedinečné postavenie v dejinách umenia. Zhrňuje európsku umeleckú tradíciu od antiky po rannú renesanciu aj tradíciu florentského umenia od Giotta po Donatella. Z jeho umenia vyšli manieristi aj barokoví umelci. Jeho diela sa stali vzorníkom pre sochárov až do 18. st. a v 19. st. na neho naviazal Auguste Rodin.
Florentskí manieristi pracujúci pre dvorskú spoločnosť, kládli dôraz na dokonalú sochársku (kovolejársku) techniku, elegantný tvar a gracióznosť sochy. Ich pretiahnuté postavy s malou hlavou, dlhým krkom, zdôraznenými bokmi a uvolnenými údmi v skrutkovito stočenom pohybe mali vyjadriť ich ideál krásy (maniera bella), idealizácia a ornamentálna štylizácia mala nahradiť a vylepšiť nedokonalosť prírody.

Na Slovensku sa renesančné práce objavili v architektúre už v prvom desaťročí 16. st. (radnica v Bardejove 1508). V dielni Majstra Pavla z Levoče prevládal renesančný sloh v druhom desaťročí16. st. (oltár sv. Jána v kostole sv. Jakuba v Levoči, 1520). Mnoho sochárskych diel bolo pre Slovensko vytvorených vo Viedni. Z renesančných náhrobkov sa zachoval náhrobok Alexandra Thurza v Levoči, arcibiskupa Oláha v Trnave a Anny Erdödyovej v bratislavskom dóme. Tesané krstiteľnice sa zachovali v Prešove, Spišskom Štvrtku alebo v Banskej Bystrici. Barokový sloh

Názov „barokový“ dali tomuto slohu až klasický estetici v polovici 18. st., aby označili tvorbu porenesančného obdobia, ktorá sa im zdala úpadková a bizarná. Pôvod pojmu sa vykladá rôzne.

Raz ako figúra stredovekej logiky (nezmysel), potom ako „baroque“ (francúzsky podivný), alebo „báros“ (grécky hojnosť) a napokon v klenotníctve je zaužívaný tento výraz pre zakrivenú perlu. Označenie teda vychádza z pejoratívneho chápania barokového umenia ako niečoho preplneného a prezdobeného, presahujúceho mieru dobrého vkusu.
Vznikol na konci 16. st. v pápežskom Ríme, najprv v maliarstve, potom v sochárstve a architektúre, z Talianska sa napokon rozšíril do západnej a strednej Európy. Zo Španielska a Portugalska sa preniesol až do Latinskej Ameriky, kde sa rozvinul najmä na území Mexika a Brazílie.
Vnútorne je barok rozdelený na tri rozdielne historické procesy. Jeden prúd obsahuje prvé buržoázne revolúcie, druhý vytvorenie feudálnej absolútnej monarchie a tretí upevňovanie feudalizmu a vznik druhého nevoľníctva.
Hlavné znaky baroka vynikajú v konfrontácii s renesančným umením, pretože barok je protikladom renesančnej túžby po uzavretej forme, harmónii, kľude a rovnováhe. Proti harmónii tu stojí disharmónia, proti statickosti dynamizmus, proti racionalizmu iracionalizmus, proti vyrovnanosti zveličovanie, proti prirodzenosti nadprirodzenosť. Renesancia ctila a rešpektovala hmotu, barok ju poprel, znásilnil alebo premenil na ilúziu.
Barok sa usiloval o vytvorenie jednotného syntetického diela, na ktorom by sa podieľala architektúra, sochárstvo, maliarstvo aj ostatné umelecké remeslá, ktoré by sugestívne zapôsobilo na diváka a ovládlo jeho zmysly, inšpirovalo fantáziu a podnecovalo citový a duchovný život.
Barokové umenie periodizujeme zhruba na tri obdobia:
1. raný barok (Taliansko – 1590 – 1625, u nás 1600 – 1700)
2. vrcholný barok (Taliansko - 1625 – 1675, u nás 1700 – 1740)
3. neskorý barok (Taliansko – 1675 – 1750, u nás 1740 – 1780, súbežne s rokokom a klasicizmom)

Barokové sochárstvo prevzalo druhy, techniky aj námety z renesancie, ale všetko podriadilo svojim umeleckým zámerom. Dynamizmus a snaha o tvarové a výrazové zveličovanie charakterizuje dekoratívne sochárstvo zdobiace architektúru – záľuba v plnosti tvarov a kopenie motívov sa uplatnila na fasádach kostolov, palácov, aj v ich interiéroch, na atikách, schodištiach a portáloch. Figurálne sochárstvo opustilo renesančný ideál harmonickej, tvarovo vyváženej krásy a ľudské telo sa stalo prostriedkom výrazu života ľudskej duše. Sochári sa snažili spodobiť najrôznejšie, do krajnosti vypäté duševné stavy, bakchicky neviazanú radosť, tichú meditáciu, extatickú víziu, mystickú rozkoš, zúfalstvo z ničotnosti života, či predsmrtnú agóniu. Preto si s obľubou vyberali drastické scény z mytológie a stavali proti krásnym telám telá odporné a odpudzujúce.

Baroková socha akoby potrebovala spoluprácu nespútaných živlov, ich rúcha majú vyduté, víchrom rozviate záhyby, alebo telo tesne obopnuté odevom, tak, že jeho tvary skôr napovedá ako zahaľuje.
Zakladateľom barokového sochárstva bol Lorenzo Bernini (1598 – 1680), zázračné dieťa, žiak svojho otca, ako 15-ročný vytvoril dokonalú sochu. Vyrastal pod vplyvom antického sochárstva a Michelangelovho diela. Pôsobil v Ríme v službách pápežov, v starobe býval v Paríži na dvore Ľudovíta XIV. Už jeho raný Dávid ukazuje baroková poňatie tradičného námetu. V súsoší Apolón a Dafné, v ktorom sa nechal inšpirovať helenistickým sochárstvom, vytvoril barokový typ mytologického námetu – zázračná premena ženy v strom. Disharmónia sa prejavuje v psychickom nesúzvuku medzi Apolónovou žiadostivosťou a zúfalstvom Dafné, dynamizmus v jednosmernom pohybe vyznievajúceho do priestoru a v metamorfóze tela v strom, iracionalizmus vo výraze krajného zdesenia a hrôzy prenasledovanej Dafné, zveličovanie v zdôraznenej zmyslovosti, napr. v spracovaní pokožky a naturalistických motívoch pôdy, kôry, či lístia a nadprirodzenosť je v samotnom námete, v zobrazení zázraku. Jeho iluzionistickému zámeru – priblížiť sochu maľbe – slúžila jeho vŕtaná technika, odvodená z antického rímskeho sochárstva. Táto technika a používanie politúr sa stali charakteristickými znakmi Berniniho osobného štýlu, ktorého virtuozita predčila antické vzory aj Michelangela. Mramor sa v Berniniho rukách menil na tvárny vosk a jeho dláto vysekával nepravidelné plôšky, ktoré pôsobia ako škvrny štetcom na obraze maliara.

U nás v 17. st. neboli pre rozvoj barokového sochárstva vhodné podmienky, takže sochári odchádzali za prácou do cudziny. Najprv sa sochársky zdobili len oltáre v kostoloch, v 18. st. sa mestá snažili budovať morové stĺpy (Bratislava, B. Štiavnica, Košice, Nitra, Kremnica a. i.). Umelecky najvýznamnejšie dielo vytvoril v Bratislave viedenský sochár G. R. Donner (olovené súsošie sv. Martina a náhrobok arcibiskupa Esterházyho v katedrále). Jeho klasicizmus ovplyvnil sochárstvo celého Slovenska, ale zapôsobil aj na Morave a v Nemecku. R. 1777 sa v Bratislave usadil Franz Xaver Messerschmidt, ktorý tu vytváral charakteristické karikaturisticky zaostrené typy ľudských hláv.

Rokoko

Barokový sloh vyústil v druhej tretine 18. st.

do rokoka, ktorý sa proti monumentálnosti, dramatickosti, patetickosti a náboženskej zanietenosti baroka vyznačuje dekoratívnosťou, hravosťou, zdrobneným merítkom, jemnou kulti-vovanosťou, eroticky podfarbenou alebo bezobsažnou ozdobnosťou.
Názov bol odvodený od francúzskeho slova rocaille (kamenie), predstavujúceho charakteristický motív pretvorený z útlych abstraktných foriem v masívne fantastické tvary lúčovitého, prederaveného, až vegetabilného rázu.

Obidvaja významní sochári tohto obdobia Lambert – Sigisbert Adam (1700 – 1759) a Michel – Ange Slódtz (1705 – 1764) študovali v Ríme Berniniho dielo a vo svojej tvorbe dokázali zladiť talianske podnety s rokokovým štýlom, a to najmä pri sochárskej výzdobe interiéru. Oválna sála v Soubiskom paláci v Paríži je názorným príkladom dokonalého spojenia všetkých zložiek výzdoby – maľby, sochárstva a umeleckého remesla v jednotný umelecký dojem.

Klasicizmus

Umeleckým slohom druhej polovice 18. st. a prvých desaťročí 19. st. bol klasicizmus. Bol opäť reakciou na subjektivizmus baroka a rokoka a uviedol znovu do umeleckej tvorby objektivitu založenú na rozumovej úvahe (osvietenecký racionalizmus). Jeho charakteristickými znakmi sa snaha o stala jasný, jednoduchý, plastický a pevne ohraničený tvar, harmonickú kompozíciu, svetskú racionalitu, zvecnenie a obnovenie klasického antického umenia. V poslednom uvedenom prípade ho podporovala nová veda – klasická archeológia a súdobá estetika.
Klasicizmus vytvoril celú slohovú epochu, prenikol do všetkých oblastí a druhov umenia a ovládol aj životný štýl. V strnulej podobe akademizmu sa udržal počas celého 19. storočia.

Strediskom sochárskeho klasicizmu sa stal Rím a jeho vodcovskou osobnosťou Benátčan Antonio Canova (1757 – 1822), ktorý si za svoj vzor zvolil helenisticko-rímsku skulptúru. Ovládol dokonale techniku práce s mramorom (obnovil opäť techniku vŕtania a dokonca sa pokúsil oživiť aj antickú ganósis – vtieranie masti z vosku a mydla do pleťových partií), uplatnil ju na námetoch z antickej mytológie a bol považovaný za obnoviteľa klasickej krásy antického umenia. Na konci života však zažil veľké sklamanie, keď v Londýne po štúdiu panteónskych mramorov zistil, že v antike boli sochy tesané iným spôsobom, ako predpokladal (namiesto dláta sa používal špicák).
Vo Francúzku vynikol Pierre Cartellier (1757 – 1813), portrétista cisárskej rodiny, ale popri Canovovi najväčšie uznanie dosiahol Dán Berthel Thorvaldsen (1770 – 1844), ktorý mal v Ríme štyri ateliéry, kde pracovali jeho žiaci rôznych národností a tesali do mramoru Majstrove návrhy. Keďže ich hlavný záujem spočíval v napodobení antických vzorov, jeho dielo sa vyznačuje neosobným sochárskym rukopisom a abstraktnou neživotnosťou. Na Slovensku klasicistický sochári zdobili reliéfmi architektúru a tesali náhrobky. Náročnejšie diela boli zverované cudzincom a slovenský sochári museli hľadať priaznivejšie prostredie pre svoju tvorbu v Budapešti. Tam prevažne pôsobili Vavro Dunajský aj Štefan Ferenczy, nasledovník Canovovho klasicizmu.

Romantizmus

Proti klasicizmu a osvietenstvu vzniklo nové myšlienkové a umelecké hnutie, romantizmus, ktoré ovládlo od začiatku 19. st.

najprv literatúru, potom ostatné umelecké druhy, a napokon prenikavo zasiahlo do verejného aj súkromného života. Názov súvisí so slovom román, ktorým sa označovalo rozprávanie v románskom jazyku, plné rytierskych dobrodružstiev, fantastických zápletiek a nespútanej vášnivosti. Podľa týchto rysov pôvodného románu nazvali osvietenecký kritici nové hnutie posmešne romantizmom. Ak ideálom osvietenstva bol mysliaci človek, ktorý za východisko všetkého považoval rozum, podľa ktorého chcel usporiadať aj spoločnosť, romantizmus postavil proti rozumu cit, proti skepse vieru a proti kritike fantáziu. Priniesol obrodu náboženstvu,, katolíctvu aj protestantstvu. Nad spoločenské konvencie kládol právo osobnosti a osobnú slobodu. Podľa V. Huga romantizmus znamená liberalizmus (slobodu) v umení a v spoloč-nosti. Romantický človek, nespokojný so spoločnosťou sa uchyľoval do samoty, do prírody, k dedinskému ľudu neskazenému odcudzenou civilizáciou, do sveta fantázie, snov, do histórie a exotických zemí. Obzvlášť ho lákal gotický stredovek svojou hlbokou vierou a legendami.
Namiesto humanizmu vznikol romantický nacionalizmus, začala sa študovať ľudová kultúra a pestovať folklór. Umelec však trpel rozporom medzi ideálom a skutočnosťou, nesplniteľnosťou svojej túžby, z čoho vyplýval často nihilizmus a pesimizmus.

Nástup romantizmu vo francúzskom sochárstve zahájil Jean du Seigneur sochou Zúrivý Roland. Romantické sochárstvo sa však len postupňe a zvoľna zbavovalo klasických foriem. Názorne to ukazuje vývoj najvýznamnejšieho francúzskeho sochára Françoise Rudea (1784 – 1855) od podobizne maliara Dávida cez patetickú skupinu Marseillasy na Triumfálnom oblúku (1836), až po vizionársku Janu z Arku (1852) a strhujúci pomník maršala Neye (1853). Ako sochár zvierat a zvieracích zápasov vynikol iný francúzsky sochár Antoine-Louis Barye (1796 – 1875). Hrôzy vojny zobrazoval Antoine-Auguste Préault.

Realizmus

Realizmus ako umelecký smer nastupoval vo Francúzku proti romantizmu v štyridsiatych rokoch 19. st., vrcholné obdobie zažil v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch a v akademické podobe prežíval aj v období impresionizmu a postimpresionizmu. Pokrok vedy a techniky vyvolával veľké nádeje do budúcnosti a pozitivizmus, založený na objektívnom skúmaní a zavrhujúci metafyziku, sa pokúsil ovládnuť všetky vedy, filozofiu a náboženstvo. Vyžadoval, aby si aj umenie osvojilo metódu objektívneho pozorovania a riešilo sociálne problémy vyvolané kapitalizmom. Názov realizmus, označujúci francúzske maliarstvo päťdesiatych rokov 19.

st., je nepresný v tom zmysle, že realizmom sa vyznačovalo už maliarstvo napríklad ranej renesancie v Taliansku alebo holandské maliarstvo 17. st. A v polovici 19. st. mal taktiež zosmiešňujúci obsah, znamenal „barbarský spôsob maľby“ a „škaredú maľbu“, tak kritici charakterizovali Courbetove obrazy. Znaky realizmu:
1, objektívny prístupom ku skutočnosti na rozdiel od subjektívneho romantizmu (objektívne pozorovanie sveta, odstránenie vplyvu subjektu, všetko duševné bolo podozrivé),
2, namiesto romantickej imaginácie a snívania, realisti vyznávali kult veci, materiálneho faktu,
3, proti romantickému úniku do minulosti a vzdialených exotických krajov zamerali realisti celú svoju pozornosť na prítomnosť,
4, ak romantici tvorbou smerovali k poézií a hudbe, realisti boli priťahovaný k vede
5, na rozdiel od romantického pesimizmu boli realisti naplnený vierou v pokrok vo vede, technike a v spoločenskom vývoji,
6, náboženský cit romantikov v realizme nahradil materialistic-ký názor na svet.
Realizmus sa skôr sústreďoval na literatúru a maliarstvo, pričom oveľa menej na architektúru a sochárstvo.

Realistický program v sochárstve oslabovala väčšia akademická tradícia tohto výtvarného odboru a jeho silnejšia závislosť na spoločenskej objednávke a tím na vkuse verejnosti. Najvýznamnejšou osobnosťou francúzskeho sochárstva bol Jean-Baptiste Carpeaux (1827 – 1875) autor známeho dramatického súsošia Tanca na priečelí parížskej opery.
Jules Dalou (1838 – 1902) bol nútený po páde Komúny žiť a pracovať v Anglicku, kde vymodeloval realistické sochy svojej ženy v rôznych šatách a pri rôznych činnostiach.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Sochy - renesancia, realizmus