Úvod

Plastické zobrazovanie, napodobňovanie skutočnosti a hľadanie dokonalosti v troch rozmeroch zaujímalo ľudí už od počiatkov umeleckej tvorby, od praveku. Popri zobrazovaní predmetov a zvierat, najfascinujúcejšie je však plastické stvárnenie človeka. Tieto sochy nám zachovávajú tak umelecké hodnoty minulosti, ako aj svedectvo o ideále mužskej, či ženskej krásy daného obdobia.


Renesančný sloh

Renesančné umenie sa zrodilo na počiatku 15. storočia vo Florencií v Taliansku, meste remesiel, obchodu a umenia, kde sa pestoval humanizmus a šíril kult antického umenia a tiež jeho zberateľstva. Toto umenie štedro podporovali mecenáši, bankári z rodu Mediciovcov, Strozziovcov, či Pittiovcov. Pojem renesancia má tri významy – prvým je znovuzrodenie pravého umenia a kultúry, čiže návrat k antike. Druhým označenie novej historickej epochy, kedy došlo ku vzniku veľkých národných monarchií, k objavu gréckeho staroveku, k objavu Zeme, k položeniu základov svetového obchodu, k rozvoju manufaktúr, k zlomeniu diktatúry cirkvi a vzniku reformácie. A napokon v užšom slova zmysle je to označenie slohu talianskeho umenia 15. a 16. storočia.
Renesančný humanizmus sa staval proti stredovekej scholastickej filozofií a teológií a zameral pozornosť vedy na človeka, prírodu a pozemský život.
Renesančné diela boli realistické, mali ľudské merítko a vyjadrovali vôľu svojich tvorcov. Rozvinul sa renesančný individualizmus, hedonizmus a renesancia obnovila grécku kalokagatiu, podnietila rozkvet prírodných vied, ktoré značne pôsobili na umenie.
Charakteristickými znakmi renesancie sú realizmus (snaha zobraziť videné, opierajúc sa o štúdium perspektívy a anatómie), racionalizmus (svet sa zdá byť rozumovo vysvetliteľný), úsilie o harmóniu (súlad a vyváženosť proporcií), vnútorný kľud (utíšenie zmätku vonkajšieho sveta) a úmernosť (bez zveličovania, ktoré porušuje vnútorný kľud vecí). Renesanciu delíme na ranú (15. st. – Florencia), vrcholnú - klasickú (r. 1500 – 1520 - - Rím, Florencia, Benátky) a neskorú - tzv. manierizmus (r. 1520 – 1590 – Rím, Florencia, Benátky, Parma, Vicenza atď.). Okrem klasických techník kamenárstva, kovolejárstva a zo stredoveku prevzatých druhov sochárstva sa znovu uplatnila štuka, či terakota pri dekoráciách interiéru a voľná socha alebo súsošie. Hlavný záujem sa sústredil na realistické zobrazenie ľudského tela podľa antického vzoru, ale svoje schopnosti umelci prehlbovali najmä štúdiom anatómie.