Záhadná. To je prvé, čo sa človeku vybaví, keď sa povie jej meno. Počas svojho života nakrútila 55 filmov. Okrem legendárneho Modrého anjela a niekoľkých snímok zo začiatku jej kariéry sa do dejín kinematografie nezapísal žiadny. Napriek tomu sa z bezvýznamnej zboristky z nemeckých kabaretov stala jedna z najžiarivejších amerických hviezd 30. a 40. rokov.
Narodila sa 27. decembra 1927 s Schonebergu ako duhá dcéra pruského kráľovského dôstojníka Louisa Ericha Otta Dietricha a Wilhelmy Elisabeth Josephine Felsingovej. Monožstvo mien, ktorými sa mohli pýšiť jej rodičia, naznačuje, že rodina patrila k vybranej berlínskej smotánke. A ktovie prečo, považovali za dobrý nápad pomenovať svoju dcéru po najväčšej hriešnici v dejinách ľudstva - Márii Magdaléne. V rodnom liste sa to vynímalo efektne, pre bežný život to však bolo trochu pridlhé, a tak sa z Márie Magdalény čoskoro stala Marlene.
Matka po smrti manžela, ktorý padol na fronte prvej svetovej vojny, viedla pevnou rukou nielen domácnosť, ale aj budúcnosť svojich dcér. Z Marlene sa podľa jej želania mala stať husľová virtuózka. Dlhodobé zranenie zápästia jej nádejnú kariéru hudobníčky ukončilo, lenže Marlene sa už stačila nakaziť chorobou zvanou sláva a obdiv davu. A tak sa preorientovala na herectvo. Prihlásila sa na herecký kurz režiséra Maxa Reinhardta a čoskoro sa stala stálym inventárom takmer všetkých berlínskych divadiel. "Za jeden večer som stihla aj tri rôzne predstavenia," spomínala neskôr na svoje komarzistické začiatky. A potom spoznala muža, vďaka ktorému si mohla začať hovoriť herečka. Zapáčila sa totiž Rudolfovi Sieberovi, asistentovi réžie, ktorý jej ponúkol úlohu vo svojom nemom filme Tragédia lásky. Rudi, ako ho dôverne volala, sa stal jej učiteľom, poradcom, oporou a v roku 1923 aj manželom. Rok po svadbe mu Marlene porodila dcéru Mariu a sľubne sa rozvíjajúcu kariéru vymenila za pranie plienok, upratovanie, varenie a starostlivosť o dieťa a manžela, Byť manželkou a matkou na plný úväzok však nebolo nič pre ňu. A keď po piatich rokoch láska vyprchala (a dcéra trochu vyrástla), mohla sa Maralene opäť vrátiť na javisko. Práve tam si ju všimol muž, ktorý v nej vycítil hviezdny potenciál - Josef von Sternberg. Tento viedenský emigrant si celkom dobre počínal v Hollywoode, ale ešte nenakrútil nič veľkolepé. To sa však zmenilo v roku 1930, keď Marlene Dietrichovú, napriek nesúhlasu celého filmového štábu, obsadil do hlavnej úlohy v dráme Modrý anjel.

Aj vďaka tomu, že sa film nakrúal súčasne v nemčine aj v angličtine, Marlene sa stala hviezdou nielen v rodnom Nemecku, ale aj v Amerike.
V rokom 1931 sa Sternberg vrátil do Ameriky. A nepricestoval sám. Prišla s ním aj žena, z ktorej sa rozhodol urobiť hviezdu. To on jej prikázal schudnúť, odfarbriť si vlasy na blond a oholiť obočie. Učil ju, ako sa má pohybovať, líčiť, obliekať a vyjadrovať. Stali sa spolupracovníkmi i milencami. Nakrútili spolu šesť filmov (okrem iných Maroko, Šanghajský expres, Plavovlasá Venuša), ktoré zo Sternberga urobili známeho režiséra a z Marlene bohatú a slávnu hviezdu. Svojim chrapľavým hlasom, podmanivým pohľadom a gracióznymi pohybmi si dokázala získať celý svet. A hoci sa ich cesty po piatich rokoch rozišli, jeho vplyv bol v jej kariére citeľný až do konca. Po rozchode zo Sternbergom však Marlene takmer urobila osudný krok, ktorý by ľutovala do konca života - uvažovala o návrate do Nemecka. Nacisti, ktorí sa medzičasom dostali k moci, jej ponúkali tie najlepšie finančné, existnenčné i hercké podmienky. Okrem oficiálnej propagandy sa jej však do oší dostali aj neoficiálne štvavé kampane proti "hollywoodskym Židom", a to rozhodlo. Jej rozhodnutie zostať v Amerike sa stalo rozhodnutím politickým. Stala sa americkou občiankou a po vstupe USA do vojny odcestovala na európsky front, aby spievala pre amerických vojakov. Pod vojne ju však čakalo veľké sklamanie. Časy záhadných vampov sa skončili a o jej filmový typ nemali režiséri záujem. Občas sa jej ušla väčšia rola (napríklad v Hitchcockovom trileri Hrôza na javisku, alebo v Kramerovom Norimberskom procese), ale svoju predvojnovú slávu už nedosiahla. Starnúca hviezda sa rohodla ešte raz oživiť legendu, ktorú okolo seba vytvorila, speváckou revue so šansónmi, evergreenmi, svetelnými efektmi a nákladnými róbami. Napriek zúfalej snahe sa jej však nepodarilo oklamať čas. Naposledy si zahrala vo filme ako 77-ročná. Jej filmovou derniérou bol film Krásny gigolo, úbohý gigolo z roku 1979. Napriek pokročilému veku však bola stále považovaná za hviezdu, svedčí o tom honorár vo výške 250-tisíc dolárov za dva a pol dňa práce.
Za svoj poslený azyl si zvolila Paríž. "V tejto krásnej krajine môže človek pokojne žiť, pokým si poňho neprídu anjeli," vyjadrila sa o svojej novej domovine. Desať rokov strávila v ústraní, nevychádzala z bytu a okrem pomocnice a rodiny sa s nikým nestýkala. Jej jediným spojivom so svetom sa stal telefón. Nemala záujem, aby ľudia vedeli, že z krásnej, mystickej femme fatale sa stala zhrbená, vráskavá starenka. Trinásť rokov po svojom poslednom vystúpení, 6.

mája 1992, táto smutnú, opostená väzenkyňa vlastnej legendy zomrela. Odišla vo veku 90 rokov, krátko pred koncom storočia, ktoré svojím životom symbolizovala.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Marlene Dietrichová životopis