Diokleciánov palác

Slovo “palác” možno vlastne sotva použiť na označenie obrovskej rezidencie, ktorú si na pobreží Jadranského mora koncom 3.storočia po Kr. postaviť cisár Dioklecián ako útočisko v starobe. Stavba pozostáva z múrov hrubých 2,5 metra a vysokých 15 až 20 metrov a zahŕňa areál s rozlohou takmer 3,6 hektára. Pravouhlý pôdorys s masívnymi bránami, obrannými vežami a križovatkou dvoch hlavných ciest, ktoré sú podnes dôležitými dopravnými tepnami, sa podobá rímskej pevnosti. Po Diokleciánovej smrti sa palácový komplex postupne osídľoval a pomaly sa premenil na mesto. Pôvab tohto mesta dnes spočíva predovšetkým v tom, že na úzkom priestore sú nahromadené budovy z rozdielnych epoch. Boli pripájané k múrom a stĺpom pôvodného komplexu, takže vzniklo kuriózne nakopenie rozličných slohových smerov. Anglická spisovateľka Rebecca Westová, ktorá navštívila palác bezprostredne pred vypuknutím druhej svetovej vojny, uvádza, že pätina obyvateľov Splitu žila vnútri jeho múrov – vyše 9000 ľudí “v domoch, ktoré boli na seba nalepené tak tesne ako plasty včelieho úľa, využívali každé miesto, ktoré Diokleciánovi architekti nechali voľné”. Smerom k moru mal palác monumentálnu stĺpovú chodbu. Za ňou, nesené veľkým klenutým sklepením, sa nachádzali cisárske komnaty, veľká hala a vestibul, ktorý bol zavŕšený kupolou. Cisárovo mauzóleum, osemhranná budova obklopená korintskými stĺpmi, bola v 7.storočí prestavaná na mestskú katedrálu. V 13.storočí boli zabudované dvere s ušľachtilých driev a presbytérium. Stavba však inak zostala nezmenená. Na jednom z vlysov vnútri budovy prežili aj portréty Diokleciána a jeho manželky Prisky. Aj Jupiterov chrám s elegantným portálom, ktorý sa nachádza oproti mauzóleu, je ešte dobre zachovaný a bol prestavaný na baptistérium. Podobný osud postihol aj kúpele, ktoré Dioklecián dal postaviť v Ríme – a ich časť sa neskôr stala základom kostola Santa Maria degli Angeli. Dioklecián vybudoval palác v blízkosti svojho rodiska. Nádhera stavby kontrastuje s jeho pôvodom. Predpokladá sa, že bol synom otroka a do svojej mocenskej pozície sa povzniesol prostredníctvom cisárskej gardy. Roku 284 po Kr. sa stal cisárom a založil tetrarchiu, systém, ktorý rozčlenil ríšu na štyri časti so štyrmi regentmi, dve na východe, dve na západe. Rím potom už nebol jediným centrom ríše a Dioklecián až po roku 303 po Kr. Rím ani raz nenavštívil.

Palác, do ktorého sa po svojej abdikácii uchýlil, slúžil tiež pestovaniu cisárovho obrazu ako bytosti podobajúce sa bohu, ktorá sídli uprostred nádhery za nepreniknuteľnými múrmi. Dioklecián vstúpil do dejín ako panovník, ktorý zadržal úpadok už chorľavejúcej ríše, a ako prenasledovateľ kresťanov, ktorého mauzóleum sa paradoxne stalo kresťanským kostolom.