Dva razy ho verejne spálili pred chrámom v Notre-Dame v Paríži.
Kalvínove názory sú plodom logického a racionálneho ducha, odlišného od Lutherovho:
· Biblia sa ako prameň viery musí prísne zachovávať
· Krst a prijímanie sú jediné uznávané sviatosti, prítomnosť Krista v oltárnej sviatosti je len duchovná
· Učenie o predurčení, načrtnuté Lutherom, sa prísne vymedzuje. Každý človek, ktorému sa to Boh rozhodne preukázať, sa stáva spravodlivým z viery. Spása závisí od nemeniteľného rozhodnutia Boha, ktorý "jedných predurčuje na večný život druhých na večné zatratenie".
· Hoci ľudské činy nemôžu zmeniť Božské rozhodnutie, Kalvín odporúča vykonávať dobré skutky a slepo dôverovať Bohu.

Kalvínska cirkev sa riadi podľa demokratických zásad: pastorov ustanovujú veriaci a hierarchia ja odstránená. Cirkev je úzko spätá so štátom.
Tieto cirkevné predpisy urobili zo Ženevy Rím kalvinizmu - v meste vznikla teokratická spoločnosť vedená cirkevným konzistóriom, prostredníctvom ktorého Kalvín nastolil vládu krutej netolerantnosti. Zakázali sa všetky svetské radovánky ako prejavy diabla, neúprosne sa dodržiavala morálka. Kalvín prenasledoval každého, kto sa postavil proti jeho pravovernosti, katolíka i protestanta. Citát: "Teda hovoríme (...), že Boh raz ustanovil svojím večným a nemenným súdom tých, ktorých chce spasiť, alebo odsúdiť na zatratenie. Hovoríme, že tento súd, pokiaľ ide o vyvolených, sa odvoláva na jeho milosrdenstvo bez akéhokoľvek zreteľa na ľudskú dôstojnosť: naopak, že prístup k večnej blaženosti je odmietnutý všetkým tým, ktorých chce odsúdiť na večné preklatie: a že sa to deje jeho tajným a nepochopiteľným rozhodnutím, hoci je spravodlivý a nestranný (...). Nedbám tu na mnohé chiméry, ktoré si viacerí vymysleli, aby zvrátili predurčenie. (...) Lebo (veľa ľudí) sa domnieva, že Boh si spomedzi nich vyberá toho či onoho podľa toho, aké zásluhy budú mať. Tak ako si zvolí tých, s ktorými neráta, že sú hodní jeho milosti; aj tých, o ktorých vie, že majú zaručený sklon k zlomyseľnosti a neznabožstvu, a necháva ich v odsúdení." Z diela Zásady kresťanského náboženstva.

Zwingliho učenie: Kým Luther uskutočňoval reformáciu v Nemecku, podobné učenie hlásal vo Švajčiarsku Ulrich Zwingli (1484-1531). Jeho učenie spočíva v slobodnom výklade Biblie a v popretí moci cirkvi. Odmietal prítomnosť Krista v sviatosti oltárnej a hovoril o neopodstatnenosti Božej milosti udeľovanej iba vyvoleným. V roku 1815 začal kázať v Zürichu a presvedčil najvplyvnejšiu časť mešťanov. Zürišská rada v roku 1523 prijala jeho reformu, ktorá sa šírila ďalej do Bazileja a Bernu.