Cintoríny

November – mesiac, v ktorom sú častejšie ako inokedy navštevované cintoríny a hroby našich blízkych. Myslíme viac na tých, ktorých sme poznali a ktorých pozemská púť sa už skončila. „Dušičkové“ čaro cintorínov umocňuje záplava kvetov a blikotajúce svetlo kahancov. Spomienka na zosnulých má svoju podobu v rôznych kultúrach a krajinách a tak ako ľudstvo aj ona prechádzala a prechádza svojím vývojom. V najstarších dobách našich dejín sa mŕtvi spopolňovali na hraniciach a popol sa ukladal do hlinených nádob a následne zakopával do zeme. Pohrebiská s nádobami nebývali veľmi označené a nachádzali sa zvyčajne až za obydliami. Do hrobu sa prikladali len ojedinele milodary. V 7. storočí vplyvom kresťanstva, byzantíncov i Avarov, prestali naši predkovia používať pochovávanie spaľovaním a prešli na kostrové pochovávanie do mohýl. Mohyly boli často vysoké násypy z hliny. Niektoré dosahovali priemeru 3 až 18m a výšku 2 až 6m. Boli vystužené drevom a kameňmi. Do mohýl z mŕtvym ukladali bohaté milodary, šperky, zbrane, ba dokonca aj jedlo a telá zakopávali až do hĺbky 2,5m. Z mohýl sa neskôr vyvinuli ploché hroby, vystlané kôrou a trávou, s malým označením. Objavujú sa aj truhly vydlabané z jedného kusu dreva alebo pozbíjané. Chudobní boli pochovaní v kuse látky alebo kože. Kresťania náuku o smrti a úctu k zosnulým prevzali od Izraelitov. Cirkev vždy verila v konečné víťazstvo nad smrťou a v budúce zmŕtvychvstanie. Preto už od svojich začiatkov kresťania s úctou pochovávali svojich mŕtvych a modlili sa za nich. Dosvedčujú to mnohé svedectvá. Sv. Efrém Sýrsky vo svojom testamente zaprisaháva priateľov, aby nezabúdali na neho po smrti, ale aby podávali dôkazy svojej lásky tým, že nezabudnú prinášať za spasenie jeho duše almužny, modlitby a obety. Sv. Ambróz písal jednému kresťanovi, čo sa zarmucoval nad smrťou svojej sestry: „Tvoja sestra si neželá tvoje slzy, ale modlitbu a obetu.“ Sv. Ján Zlatoústy pripomína kňazom, aby sa modlili k Bohu nielen za živých, ale aj za mŕtvych. Sv. Monika pred smrťou pripomenula Augustínovi a jeho bratovi: „Toto telo pochovajte hocikde. Nech vás starosť oň netrápi. Len o to vás prosím, aby ste pamätali na mňa pri Pánovom oltári.“ Pápež sv. Gregor I. prikázal, aby sa za mŕtveho mnícha, menom Justus, spievalo tridsať sv. omší. Odtiaľto pochádza zvyk dávať slúžiť „gregoriánku“ za zomrelých. Osobitný sviatok Pamiatku zosnulých zaviedol svätý opát Odilo z Cluny roku 998. Nariadil, aby sa 1.

novembra v kláštoroch jeho rádu rozdávali hojné almužny a prespevovali sa žalmy za mŕtvych. Ráno 2. novembra sa slúžila zádušná sv. omša a dvanástim chudobným sa dal obed. Vplyvom clunyjských mníchov sa táto spomienka počas 11. storočia veľmi rozšírila v celej západnej Cirkvi. Synoda v Trevíri v roku 1549 dovolila kňazom sláviť v tento deň tri sv. omše za zomrelých.
Kresťanská tradícia historicky predurčila, že sa cintoríny zakladali najmä v blízkosti kostolov. No nepochovávalo sa len tam. V stredoveku mnohí túžili byť pochovaní v kláštorných alebo farských kostoloch a to jednoducho pod dlažbou. Mnohé kláštory si preto začali pod kostolmi budovať krypty, kde sa pochovávalo celé stáročia. Až do regulácie z konca 18. storočia, ktorú nariadil cisár Jozef II., bolo pochovávanie v kryptách kostolov vnútornou záležitosťou Cirkvi. Do krýpt sa pochovávali nielen členovia reholí, ale aj bohatí mecenáši farnosti a význační obyvatelia mesta. Tí mali svoje tabule s menami nielen v krypte, ale aj v kaplnkách kostola, aby sa za nich mohli príbuzní modliť. Je zaujímavé že v románskej dobe krypty neslúžili na pochovávanie mŕtvych, ale na uchovávanie relikvií a na obrady. Miestom na pochovávanie sa stali až v gotike. Jedna z najznámejších krýpt u nás je krypta Chatama Sofera v Bratislave, ktorý tu pôsobil v rokoch 1806 - 1839 ako hlavný židovský rabín a predstavený židovskej školy, ktorá existovala od 14. storočia až do r. 1939. Kamenná tumba so Soferovými telesnými ostatkami tvarovo pripomína antický sarkofág. Nachádza sa v betónovej hrobke pod portálom tunela pri Dunaji pod úrovňou frekventovanej mestskej komunikácie, spolu s ďalšími 23 zachovanými hrobmi a 41 náhrobnými kameňmi starého židovského cintorína, ktorý bol založený v roku 1670. Okrem krýpt v kostoloch, bohatí zemepáni si začali stavať samostatné mauzóleá. Jedno z najkrajších na Slovensku je mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí. Postavili ho ako rodinnú kryptu v r. 1903-1904 pre Dionýza Andrássyho a jeho manželku Františku. Mnohé cintoríny počas stáročí zanikli, no niektoré sa zachovali do dnešných dní napr. cintorín sv. Rozálie v Košiciach. Patrí medzi najkrajšie cintoríny. Je svojráznou prírodnou galériou sôch a drobnej architektúry. Vznikal veľmi pomaly. V roku 1715 spolu s kaplnkou ho zasvätili svätej Rozálii, ochrankyne pred morovou nákazou. Zachované náhrobky z prvej polovice XX. storočia, nesú mená vysokopostavených dôstojníkov, členov vyberaných panských a meštianskych rodín.

Mnohé pohrebné kaplnky na Rozálskom cintoríne sú postavené veľmi honosne a symbolizujú majetnosť a dôstojnosť ich vlastníkov. Pre celý cintorín sú charakteristické uličky v ktorých stoja krypty a kaplnky. Cintorín je unikátnym pamätným miestom, z ktorého sa dá čítať história.

Azda najznámejší a najpopulárnejší bratislavský cintorín je historický Ondrejský. Ponúka možnosť príjemnej prechádzky a odpočinku v centre mesta. Architektonické zaujímavosti predstavujú náhrobky, ale aj novogotická kaplnka svätého Ondreja. Z významných osobností bratislavského života je tu hrob archivára Johanna Nepomuka Batku, dramatika Fera Urbánka, lekára a politika Vavra Šrobára a iných. Najlegendárnejším a najpopulárnejším je novogotický pomník z roku 1844, patriaci Karlovi Jettingovi (1730-1790), „prešporskému Robinsonovi“. Jeho pomník s trojsťažňovou plachetnicou je nezameniteľný so žiadnym iným. Národný cintorín v Martine nezískal svoje pomenovanie úradným dekrétom. Čím je dnes pre Slovenský národ, stával sa postupne a má svoju históriu. Jeho založenie súviselo s osvietenskými reformami Márie Terézie. Kráľovská miestodržiteľská rada roku l778 nariadila zakladať nové cintoríny mimo zastavaných častí obcí a miest. V dôsledku toho sa staré cintoríny, rozprestierajúce sa zvyčajne okolo kostolov, premiestnili za obce a mestá. Miesto svojho posledného odpočinku tu našlo veľa vedúcich osobností národného hnutia, kultúrneho, spoločenského i hospodárskeho života, ktoré sa do Martina prisťahovali najmä po založení Matice slovenskej v roku 1863. Boli sem však prevezené ostatky významných osobnosti z rôznych kútov Slovenska ale i z ďalekej Argentíny, či Spojených štátov amerických. Sú tu pochované generácie starých martinských rodín, ktoré obetovali finančné prostriedky i prácu vlastných rúk, aby postavili prvé budovy Matice slovenskej, Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, Národného domu či Slovenského národného múzea. V priebehu viacerých desaťročí sa stal miestom posledného odpočinku mnohých osobností celonárodného i regionálneho významu. Zaujímavým a hojne navštevovaným pietnym miestom v blízkosti Popradského plesa vo Vysokých Tatrách je Symbolický cintorín nachádzajúci sa vo výške 1525 m ako pamiatka na tých, čo v horách zanechali svoje životy a výnimočne i tatrancov, ktorí zahynuli v našich veľhorách. Je v ňom vyše 160 pamätných tabúľ a 50 ručne vyrezávaných drevených krížov. Ako to označuje názov je naozaj len symbolický lebo v tomto cintoríne nie je nikto pochovaný.
Svoju históriu majú aj vojenské cintoríny či už z I. svetovej vojny alebo z II.

ako Slavín v Bratislave, Dukla pri Svidníku, či Liptovský Mikuláš, v ktorých je pochovaných niekoľko tisíc vojakov Červenej armády alebo francúzski vojaci, ktorí sú pochovaní pri Strečne. Pred niekoľkými rokmi boli zriadené aj cintoríny nemeckých vojakov napr. v Humennom, Važci, či v Zborove. Pápež Ján Pavol II. pri príležitosti Pamiatky zosnulých pripomína: „Kresťanská modlitba za zosnulých, ktorá charakterizuje celý mesiac november, sa nemôže konať inak než vo svetle Kristovho vzkriesenia. Veď apoštol Pavol hovorí: ,A keď Kristus nevstal, vaša viera je márna.. Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí’ (1 Kor 15, 17. 19-20). Dnešný svet viac ako inokedy potrebuje znovu objaviť zmysel života a smrti v perspektíve večného života. Bez neho sa moderná kultúra namiesto toho, aby vyvýšila človeka a jeho dôstojnosť, paradoxne mení na kultúru smrti.“
Úctivé pochovávanie mŕtvych je jeden zo skutkov telesného milosrdenstva, ním vzdávame česť Božím deťom a chrámu Ducha Svätého.