Keďže Konfucius upevnil rodinné zväzky vo svojej vlasti, získal si veľké sympatie a právom ho nazývali najväčším synom čínskej ríše a zakladateľom čínskej náboženskej sústavy.
V 12. storočí po Kr. konfuciánsky reformátor Čuhi hlásal ateizmus a položil tak základ pre neokonfucionizmus. Spočiatku bol tento zakladateľ čuhizmu a jeho prívrženci prenasledovaní, ale za cisára Li bol menovaný za ideálneho vykladača Konfucia a veľkého učiteľa. Čuhistické učenie je vo svojej podstate hmotárskym monizmom.
Zásluhou Konfuciových žiakov sa rozšírilo učenie Konfucia po celej Číne a Konfucius sa stal predmetom náboženskej úcty. Už v roku 57 po Kr. na základe cisárskeho rozkazu bol zavedený kult Konfucia po celej ríši. Na začiatku 6. storočia sa na jeho počesť prinášali v chrámoch obety.
Ani taoizmus ani konfucionizmus neodpovedali na otázky čínskeho ľudu. Za vlády cisára Ming-ti sa objavilo v čínskej ríši učenie budhizmu. Budhizmus sa v Číne šíril veľmi rýchlo. Už na začiatku 5. storočia po Kr. bolo v Číne veľké množstvo budhistických kláštorov a chrámov (pagod). Budha pod menom Foh sa uctieval ako nový čínsky boh. Ak si takto bližšie všimneme otázku náboženstva v Číne, zistíme, že náboženstvo číňanov sa nedá jednoducho deliť na tri etapy: taoizmus, konfucionizmus a budhizmus. Všetky tri náboženstvá sú jedným celkom a navzájom sa nevylučujú. Číňan môže byť súčasne budhista, konfucionista aj taoista.
Ako sa na začiatku poznamenalo, prvotným náboženstvom starých Číňanov bol monoteizmus, viera v jedného Boha. Postupne sa však v Číne prejavil mravný i náboženský úpadok, najmä pod vplyvom civilizácie zameranej na hmotu, vplyvom rôznych vládnych kruhov a reformátorov. Nepomohli ani snahy Laocia a Konfucia o návrat k starým čínskym tradíciám. Rozmach bôžikov a zbožstvených osôb (ktorým čínsky ľud vzdával božskú úctu) zatemnil pravú vieru v Boha.
Nová éra nastala následkom šírenia kresťanstva do Číny. O sv. Františkovi Xaverskom vieme, že vo svojej veľkej horlivosti chcel zaniesť Kristovo učenie aj do Číny. Bol presvedčený, že i Japonci by skôr prijali náuku evanjelia, keby ju vlastnili aj Číňania, od ktorých prebrali veľkú časť kultúry. A tak sa František, už vysilený a zodratý misijnou prácou, dal na púť do tretej misie - Číny. No po krátkom čase v Číne zomrel. Postupne však prichádzali do Číny mnohí misionári a šírili kresťanstvo medzi čínskym ľudom. Boli to najmä jezuiti, neskôr i ďalšie rehole. Nemožno nespomenúť ani misionárov Spoločnosti Božieho Slova (SVD - verbisti). Verbisti viedli v Pekingu univerzitu, ktorá vychovala mnoho cenných šíriteľov kresťanstva. A tak sa kresťanstvo nádejne rozvíjalo.
Z misionárov - verbistov spomeňme P.