Už spomínaný Tertulián sa k tomu vyjadril: „Cisára nevolám Bohom, lebo neviem luhať, a preto, že sa mu nechcem posmievať. Veď on sám by nerád počul, keby ho volali Bohom. Keď sa cisár ukloní pred božstvom ako človek, tým môže len získať…“. Nasledovatelia Krista sa preto pokladajú za vlastizradcov a nariadenia Diokleciána r. 303 a 304 tzv. krvavými ediktami smerujú k ich vyničeniu. Utekajúci kresťania sa neobmedzovali iba na to, aby v neznámom prostredí zostávali verní svojmu vyznaniu, ale usilovali sa získať aj iných pre Božie kráľovstvo. To dokumentuje opäť sv. Lukáš: „Tí, čo sa rozpŕchli pred súžením, ktoré nastalo za Štefana, došli až do Fenície, na Cyprus a do Antiochie, ale nikomu neohlasovali slovo, iba Židom. No niektorí z nich boli Cyperčania a Cyrénčania. A keď prišli do Antiochie, hovorili aj Helenistom a zvestovali im Pána Ježiša.“

Bohoslužby pod zemou
Najvýraznejšími pamiatkami obdobia prenasledovania kresťanov v Ríme sú katakomby, kde sa veriaci ukrývali počas modlitebných stretnutí. Takto vo veľkej miere nahrádzali chrámy. Ich názov vznikol z označenia miesta Catacumbas pri známej ceste Via Apia, kde vďaka ťažbe tufu potrebného na stavbu mestských hradieb, vytvorili niekoľko jaskýň. Vznikol tu cintorín, dnes známy pod názvom Katakomby sv. Šebastiána. Neskoršie sa tento názov rozšíril na všetky podzemné cintoríny kresťanov nielen v Ríme, ale aj v Neapole a Syrakúzach. Ide o desiatky kilometrov podzemných chodieb, ktoré nie sú dosiaľ preskúmané. Kresťania označovali miesta pochovania ako miesta spánku, kým nekresťania výrazom nekropolis – miesto mŕtvych.
Aj keď sa bohoslužby a vysluhovanie sviatostí konalo v súkromných domoch, predsa do katakomb prichádzali veriaci uctiť si eucharistickou obetou mučeníka, ktorý sa smrťou narodil pre nebo. Význam a dôležitosť katakomb charakterizujú slová istého archeológa: „Katakomby možno považovať za kolísku kresťanstva a archív prvotnej Cirkvi. Maľby sochy a nápisy nám poskytujú cenný materiál, ktorý vykresľuje život prvých kresťanov a dejiny prenasledovaní, ktoré pretrpeli.“

Prisciline katakomby
Nachádzajú sa pod domom kresťanského senátora a tento pozemok venovala v 2. stor. prvotnej cirkvi Priscila. Jej meno môžeme čítať na nápise jedného z hrobov, z ktorého možno usudzovať, že bola pravdepodobne dcérou konzula, ktorý bol v 1. stor. ako kresťan popravený. Vyčítali mu, že s ostatnými kresťanmi chceli zaviesť „novoty“. Táto obžaloba sa rovnala obvineniu z ateizmu voči rímskemu náboženskému panteónu, alebo z neprijateľných „židovských zvykov,“ ktoré sa v tejto dobe dávali do súvislosti s kresťanmi.