Na Turíce sa kázaním apoštolov začalo šírenie evanjelia. Apoštoli dostali od Ježiša výslovný príkaz: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium každému stvoreniu!“. Ako v nich rástlo toto vedomie, sa dozvedáme zo Skutkov apoštolov napísaných sv. Lukášom v r. 60-70. Svedectvo apoštolov o Kristovom zmŕtvychvstaní sa po zoslaní Ducha Svätého zameriavalo najprv na príslušníkov vlastného národa. Chceli tak priviesť všetkých Izraelitov k uznaniu Ježiša ako Mesiáša. Tí, ktorí tak učinili, sa prestali zúčastňovať oficiálnych obetí v chráme. Mali vlastnú bohoslužbu – lámanie chleba, ktorá sa konala v prvý deň po sobote. Ďalším znakom bolo, že sa zriekali súkromného vlastníctva pre spoločné dobro. Vytvorili tak spoločenstvo, ktoré nazvali Cirkev.

Otvorená pre všetkých
Je zaujímavé, že do styku s kresťanstvom sa hneď dostávajú zástupcovia všetkých troch zložiek obyvateľstva Rímskej ríše: Orientálci (komorník etiópskej kráľovnej; Sk 8, 27-40), Rimania (pohanský stotník Kornélius s rodinou; Sk 10, 1-43) a Gréci (v Antiochii; Sk 11, 19-26). Ba pozoruhodný je aj neskorší údaj, že stúpencami novej viery boli „osoby každého postavenia“. Jeden z vtedajších cirkevných otcov – Tertulián na sklonku 2. stor. povedal: „Sme iba včerajší, a napĺňame už celý svet a všetko vaše: mestá, ostrovy, pevnosti, úrady, zhromaždenia, tábory, ba samotný palác, senát, fórum. Nechali sme vám iba vaše chrámy.“ Na čele Cirkvi bol zbor apoštolov, ktorý mal najvyššiu hlavu v Petrovi podľa slov Zmŕtvychvstalého: „Pas moje ovce!“ Po krátkom spravovaní antiochijskej obce Peter prichádza do Ríma, čo potvrdzujú aj archeologické vykopávky (napr. hrob v Bazilike sv. Petra). Takto Rím nadobúda zvláštne postavenie medzi cirkevnými obcami a stáva sa „strediskom pravej viery“. Sv. biskup Irenej prízvukuje, že „rímska Cirkev má osobitné postavenie, a preto každá cirkev sa jej musí podriadiť.“ V Západorímskej ríši bolo okolo r. 100 len asi niekoľko tisíc kresťanov, vo Východorímskej bol počet veriacich v Krista niekoľkonásobne väčší. Rímska ríša mala v tom čase približne 70 miliónov obyvateľov.

Obdobie prenasledovania
Kresťanstvo sa najskôr chápe ako sekta židovského náboženstva. Jeho stúpenci žili až do r. 249 v akej takej slobode, hoci aj v tomto čase ich bolo veľké množstvo za svoje presvedčenie prenasledovaných a popravených. Koncom r. 249 si však cisár Décius od všetkých v ríši vynútil uctievanie rímskych bohov a uznanie cisárskeho kultu, ktorému sa pripisovala sila udržujúca ríšu.