V roku 1489 objavili robotníci pod ruinami na rímskom námestí Forum Romanum väčší počet úlomkov z obrovskej sochy. Najnápadnejším bola časť ruky dlhej vyše dvoch metrov s pozoruhodne usporiadanými prstami.

Palec, ukazovák a prostredník boli natiahnuté jeden vedľa druhého, zvyšné dva sa ohýbali proti dlani. Nikto sa netrápil skúmaním významu tohto gesta, ktoré malo toto držanie prstov vyjadrovať. Preto aj ruku umiestnili chybne, totiž natiahnutú do výšky ako pri prísahe. Dnes sa už vie, že táto pravá ruka sochy bola umiestnená vodorovne do strany a naznačovala žehnanie sveta a ľudí. Ako sa neskoršie zistilo žehnajúca ruka bola súčasťou obrovskej sochy cisára Konštantína Veľkého, z ktorej sa zachovala aj skoro tri metre vysoká a deväť ton vážiaca hlava.

Neľahká situácia
Konštantín bol synom Constancia Chlora, vysokého hodnostára a Heleny, dcéry krčmára. Neskôr bol Constancius preložený do Anglicka a povýšený do hodnosti spoluvládcu cisára Diokleciána. Na jeho príkaz sa musel rozlúčiť s Helenou a vziať si za ženu Teodoru, dcéru ďalšieho spoluvládcu. Helena však zostala na dvore a venovala sa výchove mladého Konštantína. Aj keď nemala žiadne oficiálne postavenie, predsa mohla odovzdať svoje materinské city, dôsledkom čoho bol Konštantínov silný vzťah k matke. Jeho otec oplýval citom miernosti a milosrdenstva, ktorý sa prejavil zvlášť pri Diokleciánovom nemilosrdnom prenasledovaní kresťanov. Ten svojimi ediktmi zakázal akékoľvek zhromaždenia kresťanov na bohoslužbách, zničil všetky ich kultové miesta a bohoslužobné knihy. Krutému desaťročnému prenasledovaniu padlo za obeť vyše 3000 kresťanov. Constancius ako cisársky spoluvládca prejavil voči kresťanom znášanlivosť, ktorá odporovala politike Diokleciána. Pre túto zhovievavosť ho možno povzbudila práve Teodora, ktorá sama bola kresťankou.

Skúška oddanosti
Do toho obdobia zapadá zaujímavá udalosť. Constancius ako veliteľ rímskych vojsk, chcel sa presvedčiť o spoľahlivosti svojich dôstojníkov a legionárov. Dal si ich nastúpiť a zavelil: „Kto je kresťan, nech predstúpi!“ Z radu vystúpila časť legionárov i dôstojníkov. Bol to prejav odvahy, lebo všetci mali pred očami krvavé prenasledovanie. O chvíľu Constancius povel zopakoval. Ďalší urobili krok dopredu. V tábore nastalo hrobové ticho. Každý s napätím čakal, čo tento prísny, ale spravodlivý veliteľ urobí. Po malej chvíli Constancius rozvinul papyrus so zoznamom kresťanov a začal čítať mená od najvyššej hodnosti.