Tu bola roku 324 založená nová metropola ríše Konštantínopol, ktorý sa stal zároveň prvým kresťanským mestom.

Posvätné poslanie
Keď sa začali šíriť bludy, zvolal Konštantín vedomí si svojho poslania roku 325 cirkevný koncil do Niceji, na ktorom sa zúčastnilo 318 biskupov. Tí, ako jeden z nich informuje, „boli doprevádzaní mohutným prúdom nižšieho duchovenstva“. Vo svojej reči vyhlásil, že od účastníkov žiada len to, čo sami kážu svojim veriacim: dobrú vôľu, jednotu a pokoj.
Konštantín, pokiaľ bol cisárom, nedal sa vzhľadom na pohanov pokrstiť. Až tri dni pred svojou smrťou odložil purpur a ako obyčajný človek roztrasený smrteľnou horúčkou vstúpil do krstiteľnice. Poďakoval ministrom, dôstojníkom a biskupom za ich vernosť a zomrel ako kresťan roku 337. Pravoslávna Cirkev ho uctieva ako svätca.

Cirkev na pulze doby
Mnohí si kladú otázku, či bolo správne, že Cirkev vstúpila do tesného zväzku so štátom. Biskup Euzébius, Konštantínov dvorný historik, posudzoval pokresťančenie štátu s vďačnosťou a radosťou. Iní sa ale obávali sekularizovania (zosvetštenia) Cirkvi. Ak máme uspokojivo odpovedať na rozličné námietky ohľadom cesty Kristovej Cirkvi po roku 313, treba si uvedomiť, že Cirkev je pokračovaním Ježišovho života a naplnenie jeho vykupiteľského diela pre ľudí všetkých dôb, národov a kultúr. Nežije oddelene od času, ale doň vstupuje, má ruku na „pulze doby“. Nerobí to ale tak, že by sa stotožňovala s určitou dobou a s jej prejavmi. Ani sa nemôže vzdať za žiadnych okolností – ako na začiatku kresťanstva, tak v čase prenasledovania či konštantínovskej slobody. Cirkev si má v každom čase zachovať správny stred medzi útekom pred svetom a príklonom k nemu.